Pre záchranu Rolleru urobíme všetko!

16. Spomienky a Párty

Najskôr sa chcem ospravedlniť MayaKateinaMartonova za môj prvoaprílový žartík. Samozrejme príbeh nekonči... ešte nás toho veľmi veľa čaká...

Odtiahla som sa od neho. Matteo ma objal a presne takto nás tam našli ostatní členovia tímu.

Juliana
Luna... si v poriadku?

Luna
Áno...

Juliana
Mohla by som s tebou
hovoriť chvíľu osamote?

Ja som len súhlasne prikývla a ostatní členovia tímu sa vrátili k nášmu autu, aby sa pripravili.

Juliana
Čo to malo znamenať! Prečo
si utiekla! A čo sa to sakra
deje medzi tebou a Matteom!!?

Poznáte ten pocit, keď by ste sa tej osobe najradšej pozerali priamo do očí a vysypali jej celú pravdu? Všetko, čo vás trápi, čo ste pokazili, čo cítite ale cítiť nemáte alebo dokonca cítiť nemôžete? No bráni vám v tom niečo.

Tak presne toto som cítila momentále ja. A preblém bol ten, že Juliana je moja trénerka.

Keď som tancovala, bol medzi nami tak krásny vsťah. No všetko to zmyzlo, keď som prestala tancovať.

Juliana
Luna... boli časy, keď si
mi hovorila všetko. Tak
prečo mi už nič
nehovoríš? Prečo mi už
neveríš??!

Luna
Juliana, všetko je teraz
zmätené, nové ale
zároveň cítim, že je to
ako kedysi. Plním si svoj
sen ako predtým, no
zároveň je tu niečo nové.
A to sú city k Matteovi...

Rukou som si z tváre utrela pár neposlušných sĺz a rozhodla som sa pokračovať.

Luna
Medzi mnou a ním je to
ale v poslednej dobe
veľmi zvlášne... akoby
sme si prestávali rozumieť.
Naše životy sa spájajú
stále viac a viac. Zisťujeme
o našich rodičoch veľmi
veľa vecí, o ktorých nik
nevie. Tak nás skúste
pochopiť Juliana...

To už som vypustila svoje horké slzy von. Hlavu som položila do dlaní a sprevádzaná vzlikmi som padla znovu na zem.

No a vtedy sa mi vrátila tá spomienka. Bolo to presne v ten deň, keď som o sebe zistila skutočnú pravdu. Keď som zistila, kto som...

Vtedy som ešte nevedela, že to bude moja posledná skúška. Deň po tom, ako mi doktori povedali, že už môžem znovu tancovať som bežala za Julianou. Aj keď sme si ani vtedy už neboli blízke, rozhodla som sa ju požiadať, aby ma znovu trénovala.

Po nekonečnom prehováraní ma napokon pustila do triedy. Zapla hudbu a ja som to zatancovala najlepšie, ako som to len vedela. No jej slová mi zostanú v srdci vyryté navždy...

Juliana
Čo tu akože robíš? Nie si
ani na takej úrovni, ako
si bola pred tým pádom.
Ty už nemáš právo tancovať
v tejto budove! Vypadni!

Juliana pri odchode tresla dverami a vtedy som začala plakať. A ako aj dnes, tak aj vtedy som skryla tvár do dlaní a padla som na zem.

Všetky tie city, ktoré som v sebe držala v ten deň sa dostali na povrch a prebudila sa tak Sol...

Ten deň bol aj posledným dňom, kedy som sa postavila na špičky. A už nikdy, naozaj nikdy som na nich nestála.