Prešlo pár dní po tom ako som si zistila že som upírka. Postupne som sa naučila ovládať smäd ale nie úplne. Rozmýšlala som o sebe, a všetkom čo sa za posledný mesiac v mojom živote stalo. Spoznala som svojích biologických rodičov a zároveň ich navždy stratila. Stala som sa upírkou čo moc veľká výhra nieje. Je to úplne iné ako v seriáloch alebo filmoch. Je to ovela ťachšie . Veľa času som strávila s mojími upírskymi kamarátkami Paulínkou a Majkou. A najviac času samozrejme so Sebastiánom. Ale je to, to čo som od tochto leta chcela ? Tu v LT som chcela zabudnúť na Erika čo sa mi aj darilo kým neprišiel a teraz tak rýchlo sa mesiac minul. A budem musieť odýsť. Domov k mojim rodičom Andreou a Samuelom.Už zajtra.Ako som tak rozmýšlala zazvonil mi mobil:
The Big, Big Bang
The reason I'm alive
Where all the stars collide
In this universe inside
The Big, Big Bang
The Big, Big Bang
The Big, Big Bang
Zdvihla som :
"Prosím?" a rýchlo sa pozrela na displej. Mama.
"Teda áno mamy?"
"Ahoj Sandra ako sa máš? O koľkej zajtra prídeš?"
"Mami ešte neviem nepozerala som to ešte... Vieš aaa zabudla som tak trošku.."
"Sandra ! Koľko krát som ti to pripomýnala keď sme spolu volali?"
"Viem mamy nebol sa zajtra večer už budem doma, a ty sa máš ako?"
"Dobre Sandra dobre, keď prídeš máme s ockom pre teba prekvapenie..."
"Som zvedavá " povedala som a usmiala som sa.
"Dobre tak ja už idem variť obed ahoj, tak zajtra sa uvidíme"
"Áno mamy ahoj." povedala som a zložila.
Začula som hluk. Obzrela som sa... Samozrejme Sebastián.
"Super už si tu " povedala som a usmiala sa.
Sebastián mi úsmev opätoval no v tom sa zamračil.
"Čo sa stalo?" spýtala som sa.
"Odchádzaš už zajtra."
"Áno... už zajtra" povedala som a zhlboka som sa nadýchla a hlasno vydýchla.
"Poď von... Niekto ťa tam čaká." povedal a usmial sa.
"Neznášam prekvapenia!" povedala som a spomenula si na všetky prekvapenia v mojom živote. Síce ich bolo málo ale dosť som si ich užila a pri každom sa stalo niečo zlé. Buď trapas,prúser alebo zaracha.
Vyšla som von. Ale nikto vonku nebol. Pozrela som sa na Sebastiána. Ktorý mi zobral moju arafatku z krku a zaviazal mi ju cez oči. Usmiala som sa. Vyšli sme z dvora. Išli sme po ceste najprv to bola dobrá asvaltka pred babkiným domom neskôr strašná cesta na ktorej som skoro 5-krát padla. Potom sme išli cez most. A ja som vedela presne kde sme . Potom sme išli po chodníku. Spoznala som to podla tých úžastných dierach čo boli všade po ňom . Potom sme išli po tráve. Ktorá mi šteklila nohy cez čierne balerínky. Tak teraz som fakt vedela kde sme. Zišli sme ešte dole kopcom po tráve, keď Sebastián zrazu zastal a pošepkal mi do ucha:
"Prekvapenie" povedal a dal mi dole arafatku.
Boli sme presne tam kde som si myslela. Stáli sme pred stajňou. Kde bol veľký napis:
"PÁRTY NA TVOJU ROZLÚČKU!!!"
Vošla som dnu. Boli tam samé balóniky, stoly plné jedla až na konci stajne stále úplne všetci. Všetci ktorý mi za ten krátky čas prirástli k srdcu no a aj keď niektorý viac a niektorý menej mala som ich aj tak všetkých rada. Stáli tam chalani a dokonca aj "všetky" baby. Boli tam : Matej, Miro, Lukáš, Samo, Šimon a dokonca aj Erik. Na druhej strane stáli baby : Majka, Paulínka, Martina , Evka. Ale keď som videla tú osobu čo stála za babami zarazila som sa. Stála tam moja biologická mama. Stála tam Rebeka. Keď som ju zbadala slzy sa mi nahrnuli do očí. Rozbehla som sa k nej. A obímla ju so slovami:
