Ráno mi pípla SMS od Sebiho:
SEBI: Ahoj takže dneska o 13:30?
JA: OK
Takže mám na dneska plán, Paulínka bude zatiaľ s Mišom a s Majkou a ešte sa mi zdá že idú von aj s Šimonom. Takže sa nudiť isto nebude :) Pozrela som sa na hodinky. Bolo presne 10:00. Vstala som z postele a šla na najesť do kuchyne. Starká ma fakt pekne prekvapila. Našla som si lístok nalepený na kuchynských dverách:
Dobré ráno Sandra, so starkím som šla do kúpel prídeme až zajtra večer. Dúfam že keď prídeme nebude tu bordel! Tvoja starká...
"No super" pomyslela som si. Vošla som do kuchyne kde sedela Paulínka a jedla chleba vo vajci s kečupom,ukázala na ďalší tanier. Preto ukázala lebo mala práve plné ústa. Keď dožula povedala:
"Dúfam že ti bude chutiť. Sama som robila."
"To dúfam aj ja..." povedala som a sadla som si na stoličku a začala jesť.
Keď sme dojedli Paulínka sa ma spýtala:
"Čo budeme robiť do poobedia?"
Pozrela som sa na hodinky bolo 10:15 a dostala som nápad,ktorý som hneď povedala Paulínke:
"TWILIGHT Doobedie?"
Paulínke sa rozjasnili oči. Obe milujeme TWILIGHT hlavne Taylora alias Jakoba. Presunuli sme sa obývačky . Pristúpila som k DVDčku a vložila som do neho TWILIGHT : SÚMRAK (to je prvá časť). Keď skončila tak som tam dala zase dvojku. Skoro sme sa s Paulínkou roztopili keď sme videli Jakoba ostrihaného stáť v daždi. To je najkrajšia scéna z tej časti. Pozrela som sa na hodinky bolo už 13:00 išla som sa prezliecť. Obliekla som si biele kraťasy (bolo vonku 30 C) a slabo modré tielko (tričko na ramienka) . Vyžehlila som si vlasy, namaľovala som si mihalnice , kycla trošku make-upu a čakala som že po mňa príde. Nečakala som ani 5min. a už niekto zvonil. Samozrejme bol to Sebi. Zišla som dole a obula som sa do mojich tenisiek. Obrátila som sa k nemu:
"Ahoj.... Ako sa máš?"
"Ahoj.... Ujde to, čo ty?"
"Alé fájn, kde pôjdeme?"
"Uvidíš..." podal mi ruku ale ja som mu tú moju nedala lebo by to bolo blbé že som sa rozišla s Lukášom ( presnejšie povedané: ON sa rozišiel so mnou !!! ). Kráčali sme smerom na lúku a začala som tušiť že chce ísť na kone na ktorích som bola napsledy s Lukášom. A mala som pravdu zastali sme pri stajni. Sebastián zakričal:
"Máťáááá !!!" pozrela som sa na neho že prečo práve ju volá, až potom som si spomula že ona tam pracuje. Martina o chvílu prišla:
"Ahojte.... Na kone?"
"Áno" povedal Sebi,otočil sa hlavou ku mne a usmial sa na mňa.
"Sandra, pamätáš si ešte na Bonie? " otočila sa Maťa ku mne.
"Jasné.... Môžem si ju zobrať?"
"Samozrejme...." povedala a rozbehla som sa k boxu na ktorom bolo napísané BONIE.
Už som počula len málo z toho o čom sa rozprávali ale predsa dačo:
"Takže si tu so Sani? Prečo s ňou? Veď s ňou chodí Lukáš nie ? "
"Nie, už nie..... Ja ju mám rád chápeš... Mám ju rád trochu viac ako len kamarátku. Už od vtedy ako som Vás vitiahol z toho blata, už vtedy som sa zaľúbil len do jej pohľadu. Fakt sa mi páči."
"Veď jasné prajem Vám to "
"Okey.... A čo ty a Erik?"
"No ide to.... Bude tu do konca prázdnin, takže to bude fajn"
"Tak dobre môžm si zobrať Jerremiho?"
"Samozrejme je v boxe s jeho menom"
Počula som kroky,tak som rýchlo začala upevňovať ešte sedlo na Bonie. Vysadla som na ňu a vyšla von. O chvílu prišiel Sebastián s krásnim koňom. Prišla k nám Maťa:
"Takže Sandra toto je Jerremy." povedala a ukázala na koňa na ktorom sedel Sebi. A ešte vravela:
"Môžete ísť aj za plot, ak to skočíte alebo si jednoducho otvorte bránu." povedala a odyšla do stajne.
Sebi sa na mňa usmial,úsmev som mu opätovala.Vysadla som na koňa a šla som smerom k veľkej drevenej bráne. Zastala som. Cítila som že niečo nieje v poriadku pretože Bonie sa zdvihla na zadné a ja som spadla. Bonie zdrhla a nechala ma tam,ešte že tam bol aj Sebastián. Keď uvidel že sedím na zemi hneď prišiel s koňom bližšie. Strašne ma bolela ruka. Myslela som že nič horšie sa mu už nemohlo stať. No stalo sa .... Uvidela som to čoho som sa od malička najviac bála. Nebol to pavúk ani nič podobné. Bol to had,a pomali sa približoval ku mne. Videla som ho lepšie. Bol to iba malí Slepúch. Bola som ako keby v tranze. Nič iné som nevnímala len hada ktorý sa mi postupne obmotal okolo tenisky. V tom ma niekto začal búchať do pleca. Bol to Sebastián, a mne začalo hmlieť pred očami. Videla som rozmazan až nakoniec vôbec a padla som na zem. Nikdy som nverila v to že duch človeka je stále pri jho tele až kým som to sama nezažila. Pozerala som sa na moje telo a na Sebastiána ktorý sa ma snažil oživiť. Spustil sa zo mňa vodopád sĺz keď som videla ako moje telo Sebastián zobral na ruky. O niekoľko minút prišla sanitka. Veľmi som sa zlakla že čo ak budem jedna z tých ako v tom seriáli "Stratené duše". Sanitkár prišel k môjmu telu a skúšal mi tep,tlak a ešte mnoho vecí čo ani len neviem ako sa nazývajú a po chvíli povedal:
"Vnútorné krvácanie! Potrebuje ísť ihneď do nemocnice!"
Moje telo hneď naložili do sanitky. Vošla som tam tiež ale nikto ma samozrejme nevidel. Keď nastúpil aj Sebi mala som pocit že mu na mne záleží naozaj. Prišli sme do nemocnice a moje telo ineď išlo na operačku. Sebi si sadol a rozplakal sa! Sadla som si k nemu a ľutovala som ho no on ma nevidel a ani necítil. O pár hodín k nemu prišiel doktor ktorý ma operoval a povedal:
"Operácia sa podarila!"
Sebi vyskočil na nohy a obímol doktora a spýtal sa:
"Môžem ísť za ňou?"
"Áno. O niekoľko hodín sa prebere musí jej niekto všetko vysvetlil."
Doktor išiel dlhou bielou chodbou a Sebi ho nasledoval. O pár minút prišli do izby číslo 5. kde ležalo moje telo. Skúsila som do neho vstúpiť. Podarilo sa to! Chvílu som pr istotu ležala len tak a vtom som otvorila oči. Pozrela som sa naokolo. Bola tam ešte jedna posteľ na ktorej neležal nik, a v tom mi niekto pevne stisol ruku. Bol to on. Bol to Sebi...
