singularity (Yoonmin)

6

Jimin

Prešlo pár dní. V dorme panovala hustá atmosféra. Nikto sa, takmer, s nikým nerozprával. Všetky rozhovory boli na báze nutnosti. Len ja a Hobi sme si občas.dobre pokecali. Ale, inak... každý si hľadel svojho. Yoongi sa mi vyhýba a ja viem prečo. Dôvod sú tie dve hlúpe vety v našej zmluve, ktoré nás nateraz úplne ovládajú. Je to smutné. Keď chcete milovať niekoho, ale nemôžete lebo by ste stratili prácu, ktorí milujete.

,,Môžem?" ozvalo sa od dverí a ja som sa vrátil späť do reality. Bol to Jin. Bol smutný. Rovnako ako všetci v dorme.

,,Samozrejme, hyung," usmial som sa posadil sa.

Jin si prisadol ku mne a oprel sa mi o rameno. Nikto z nás nič nevravel. No, Jin sa po chvíli rozplakal. Objal som a pevne stiskol.

,,J-Ja h-ho m-miluj-jem," povedal trhne a mne tiež vyhŕkli slzy.

Ako dlho bude trvať, ešte toto peklo?

Yoongi

Stáli sme s Joonom pri dverách Jiminovej izby a cez malú medzierku sme sledovali, čo sa tam deje.

,,Neplač, Jinnie. Prosím," zašepkal zlomene Joon. Mrzelo ho to, ale ako leader musí chrániť skupinu. Keby v Big Hit prišli na to, čo sa tu deje... boli by sme v háji.

,,Musí sa dať niečo spraviť," zašepkal som.

,,Nedá sa nič spraviť. Zmier sa s tým. Jimina nikdy nepobozkáš. Nikdy nebude tvoj," povedal Joon a odišiel.

Mýliš sa Joon... dá sa niečo spraviť. A ja viem čo...