singularity (Yoonmin)

18

upozornenie: toto je zrejme posledná depresívna kapitola. :))

Yoongi

Na druhý deň som sa vrátil do Seoulu. Jimin sa ma snažil zastaviť, ale ja som tam neplánoval zostať. Až príliš to bolelo. No, ale čo už...

Nebol som dosť dobrý.

Odomkol som dvere a vošiel do dormu.

,,Yoongi- hyung? Čo tu robíš? A kde je Jimin- hyung?" vybafol na mňa Kook.

,,Jimin je u svojích rodičov," odvetil som a odišiel do svojej izby. Zavrel som za sebou dvere a sadol si na posteľ. Až teraz som si začal uvedomovať, čo sa vlastne stalo.

Netrvalo dlho a dvere na izbe sa rozleteli. Stál v nich Namjoon. Chvíľu na mňa hľadel, ale neskôr si sadol si ku mne na posteľ.

,,Bolí to?" spýtal sa.

,,Dostatočne na to, aby som znovu nenávidel celý svet," zašepkal som a z očí sa mi začali valiť slzy.

,,Poď ku mne," povedal Joon a stiahol ma do pevného objatia.

Prišiel som o všetko... znovu.

Jimin

Sedel som vo svojej izbe.

Hľadel som na bielu stenu.

Stratil som ho.

To, čo som včera vravel... bol som hlupák!!! Samozrejme, že ho milujem!

Škoda, že som si to uvedomil až teraz.

Keď už je preč...