Krvavé Sestry: Slúžka, Kurtizána, Otrokyňa a Pastierka

2.

,,Čo sa zase stalo, že moja jediná dcéra sa domov prihnala ako besniaca snehová búrka? Moji špehovia našli päť míľ od nášho domu na ceste do mesta štyri nehybné telá kráľovských vojakov. Každý z nich mal v sebe zabodnutý strieborný šíp s bielymi letkami. Nevie o tom náhodou niečo moja dcéra?!" Spýtal sa na konci svojho dlhého monológu môj otec. Bolo to pár minút čo som sa vrátila z mesta. Appola –môjho koňa, som zaviedla do stajne, odsedlala, prehodila cez neho deku, aby neprechladol a dala mu vodu a peknú dávku ovsu. Loredo –najobľúbenejší kôň môjho otca, sa s prosiacim výrazom pozeral na mňa. Boli skoro rovnako vysokí, Loredo bol len o pár palcov vyšší ako Appolo. Obaja si však boli protikladom. Zatiaľ čo Appolo bol snehovej farby, Loredo ju mal čiernu ako noc. Inak sa ničím nelíšili. Boli to statné, v kohútiku stopu a trištvrte vysoké Shirské kone. Dala som aj trochu jemu, hoci keby to otec videl dostala by som poriadne vyčistenie žalúdka. Nemal rád keď mu niekto "rozmaznával" koňa. A za určitý spôsob považoval aj toto. Potom som utekala dovnútra zmenšeniny kaštieľa. Neboli sme šľachtická rodina, preto sme nemohli mať nič väčšie, no toto nám presne stačilo. Menší domček s pár izbami, kuchyňou, nejakou tou kúpeľňou a spoločenskou miestnosťou. Práve v tej som sa momentálne nachádzala. Bola umiestnená pod zemou a otec tu rád hral biliard či šach. Hneď ako sa dozvedel, že som prišla domov si ma dal zavolať jednou zo slúžok. Mali sme štyri ženy, ktoré sa nám starali o dom. Nemali rodiny, iba nejakých príbuzných. Mohli za nimi aj odísť, keď o tom dali vedieť otcovi. Stačila im strecha nad hlavou, teplé jedlo a voda. Také skromné ženy to boli. Varili nám, upratovali, pomáhali. Každá mala svoju izbietku a špeciálnu úlohu. Marie bola naša kuchárka. Jej jedlá boli famózne. Bola to už staršia žena okolo pädesiatky, no okolo hrncov sa krútila ako mladá tanečnica. Petra bola jej o rok mladšia sestra. Veľmi sa na seba podobali. Petra mala na starosti staranie sa o mňa. Bola to moja pestúnka od detstva a mala som ju veľmi rada. Bola veľmi vzdelaná. Učila ma čítať, písať, počítať, vravela históriu ale ukázala mi aj miesta v krajine. Ukázala mi glóbus, čo bola guľa a na nej kontinenty a oceán. Boli také veľké a delili sa na toľko malých častí, až som nerozumela, ako je to možné. Keď mi ukázala na malú bodku, čo mala značiť pár míľ vzdialené, pre mňa, obrovské mesto s názvom Norr, nechcela som jej veriť. Svet bol obrovský. Plný nových vecí. Toľko čo objavovať. Tretia slúžka sa volala Alexeja. Bola tu pomerne nová a bola aj mladá. Mala ale veľké skúsenosti s koňmi a pracovala tu na polovičný úväzok. Prišla skoro ráno ku koňom, dala im jedlo, vodu, vyčistila im boxy a potom išla domov k rodine. Kedysi som ju stretávala ako čistí aj sedlovňu. Nemala to v náplni práce, a predsa to robila. Vedela som, že to mám povedať otcovi a tak som aj spravila. Zvýšil jej mzdu za to, že čistila aj sedlá, uzdečky a okolie stajne. Na tvári mala vtedy vďačný úsmev. Posledná slúžka sa volala Lesana. Žena stredného veku obstarávajúca chod domu. Majordómka starajúca sa aj o otcove financie, ktorej bezprostredne veril. Ku mne sa správala skôr odmerane a chladne, no keď som povyrástla, náš vzťah sa zmenil z chladného na neutrálny. Ona si hľadela svojho a ja zase svojho. ,,Nie otec, neviem o tom absolútne nič." Povedala som s poriadnou dávkou sarkazmu vo svojom hlase. Otec zdvihol pohľad od bielej gule na biliardovom stole a prerušil tak svoje výpočty výhry nad sebou samým. Zahľadel sa mi priamo do očí. Naklonil hlavu ako keď si šelma obzerá svoju korisť. Robil to často, a tak som bola naň zvyknutá. Tvrdohlavo som neuhla zrakom. Mal sivé vlasy, nie však od staroby. Celý život ich mal takej farby. Myslela som si, že to bolo spôsobené aj tou mágiou čo v sebe nosil. Predsa, štyridsaťdeväť rokov nebolo príliš veľa. Mal čokoládové oči a oblečenú mal bielu košeľu s čiernymi nohavicami. Po chvíli ticha sa mu nadvihol kútik úst. ,,Máš oči svojej mami." Prehovoril neuhýbajúc pohľadom. Áno, moje oči boli modré, tak ako tie jej. Vedela som to z obrazov zavesených na stenách. Nepamätala som si ju. Zomrela hneď ako som sa narodila. Otec mi to ale nikdy nevyhadzoval na oči. Nikdy mi to nedávala za vinu. Za to sivo popolové vlasy som mala práve po ňom. Vyzeralo to trošku zvláštne, no bola som so sebou spokojná. Nikdy som si na výzore nedávala nijako záležať. Honosné róby, masívne náhrdelníky či dlhé náušnice neboli nič pre mňa. Bola som skôr ten chlapčenský typ, ktorý vybehol von s napodobneninou luku alebo meča a v uliciach mesta som sa nebála aj biť. ,,Poznal som ich veľmi dobre,..." Vravel ďalej. ,,...a rovnako dobre viem aj to, kedy klamú, Leonie." Nazval ma mojim prvým menom. Môj otec bol veľmi prefíkaný. Rada som ho prirovnávala k líške. Nie k tej ryšavej, čo brázdila listnaté lesy ale k bielej, polárnej, ktorú na snehu nebolo vidno. Čo sa prikradla k medveďovi, počkala kým uloví tuleňa, vyčkala ako správny lovec a potom si pre seba uchmatla obrovský kus mäsa. ,,Drahý otecko, prečo sa rád staráš do vecí, ktoré by ťa zaujímať nemali?" Odvetila som mu. Zamračil sa. ,,Dávaj si pozor na to, čo vravíš, lebo rýchlo môžeš skončiť pod touto miestnosťou na pár dní." Povedal tvrdo. Veľmi dobre vedel, ako to tam dole neznášam. Žiaden čerstvý vzduch, žiadny vietor vo vlasoch. Holý, chladný a vlhký kameň. Stiesnené priestory, pri ktorých som mala pocit, že sa na mňa rúcajú všetky steny. Nemala som rada uzatvorené miestnosti bez okien, najmä ak boli ozaj úzke a malé. Zatváral ma tam, keď som sa naozaj nevedela vpratať do kože. Čo sa stávalo celkom často, no ocitla som sa tam naozaj zriedka, vďaka jeho veľkej trpezlivosti. No čo, mala som len osemnásť, stále mi srdce prahlo robiť niečo proti pravidlám. Nebol zlým, tyranským otcom, to ani náhodou. Dával si akurát pozor na moju výchovu. Teraz som tak často doma nebývala, keďže som bola mimo domu. Väčšinou v meste, kde som sa zabávala na neschopných spoluobčanoch kráľovského vojska. ,,Áno, otec." Pritakala som, aby mi dal pokoj. Odtrhol odo mňa zrak a znova sa zameral na stôl a rozohranú hru, pri ktorej bojoval so svojím imaginárnym súperom. ,,Vidíš, ani to nebolelo." Ale áno, bolelo otec. ,,A teraz mi povedz, čo sa dnes dialo mimo mňa." Položil otázku. ,,Len pár kráľovských vojakov si chcelo spraviť zábavu z nevinných sedliakov, ich obesením." Odpovedala som mu. ,,Asi moc nevinní neboli." Protirečil sledujúc možnú trasu gule. Mykla som nad tým plecom. ,,Čo tam po tom." Odvrkla som jednoducho. Prevrátil nado mnou očami. ,,A potom?" Nadvihol ľavé obočie. ,,Potom im nejaký, v bielom odetý muž, prestrelil povrazy, a tak sa poprava nekonala." Vravela som ďalej. Strčil do bielej gule a tá zase strčila do fialovej s číslom dvanásť. Bolo počuť ťuknutie ťažkých loptičiek o seba. ,,A potom?" Fialová loptička našla domček v sieťke na pravom rohu stola. ,,Potom jazdec nasadol na svojho veľkého koňa a ufujazdil vojakom." Dopovedala som svoj dnešný príbeh v tretej osobe. Zvyšok si iste sám vysvetlí. ,,A vôbec pri tom neprišli tí štyria kráľovský vojaci o život, všakže?" Spýtal sa ironicky. ,,Ich smrť bola len vedľajším nevyhnutným zlom." Odpovedala som nezaujato a môj zrak zaujala šachová figúrka bieleho koňa. ,,Ale čo? Podľa teba sú životy nevinných vojakov vedľajšie?" Spýtal sa otec s nadvihnutým obočím. Z jeho očí však pobavenie nesršalo ani náhodou. ,,Neboli nevinní." Odvrkla som. ,,Ako vieš? Kto si, že súdiš druhých? Na to rozhodne nemáš právo. Tí vojaci mali možno doma rodiny a už nikdy sa s nimi neporozprávajú. Lebo si ich zabila." Povedal otec. ,,A možno nie. Možno sa len po nociach ožierali v krčmách a spali so štetkami. Vedeli, kto som aj čoho som schopná. Mali na výber. Mohli sa otočiť a nechať ma ísť. Neurobili to. Zaplatili za to." Otec nad mojím argumentom len pokrútil hlavou. ,,Mali na výber to áno, ale mala si na výber aj ty. Mohla si im zraniť kone. Nie ich rovno zabiť." To pravda síce bola, no nič to nemenilo na fakte, že si to zaslúžili. ,,Dostali to, čo si zaslúžili." Odvetila som znovu. Otec sa vzpriamil do celej svojej výšky. Položil palicu na biliardový stôl a obišiel ho ku mne. Sklopila som zrak, keď prešiel ku mne na vzdialenosť kroku. Bolo pre mňa príliš podradné, dívať sa mu do očí. Musela by som zakloniť hlavu, aby som mu videla do tváre. Bola som vysoká meter a viac ako pól, no nie tak ako on. Bol raz taký ako ja. Sústredila som sa na figúrku vo svojich prstoch. Jemne ma chytil za plecia. ,,Dobre ma teraz počúvaj..." Prehovoril hlbokým hlasom. Vzal ma za bradu a jemne zdvihol hlavu hore. ,,Pozri sa na mňa." Prikázal a aj som poslúchla. Oblohovomodrá sa stretla s čokoládovo hnedou. ,,Viem, že chceš rovnosť a spravodlivosť, lenže tú takto nedosiahneš. Ty nie si tá čo súdi, rozumieš mi? To, že budeš zabíjať ťa nerobí lepšou ako oni, práve naopak, si rovnaká, ba čo horšia ako oni. Rozmýšľaj dvakrát keď ideš strieľať a päťkrát, keď ideš zasadiť úder. Spýtaj sa samej seba: "Nejde to aj inak?" A až potom zasiahni. Pochopila si, čo som ti povedal?" Spýtal sa ma. Sklopila som zrak a pokývala hlavou. ,,Aj ty si predsa zabil veľa ľudí." Ozvala som sa. ,,Aj ty si mal predsa na výber." Chvíľu mlčal. ,,Nie, nemal som na výber. Bola to jediná možnosť, ako prežiť a ako si zarobiť." Nevidela som to, no cítila som, že sa usmial. Pohladil ma po vlasoch a dal pusu na čelo. ,,Vždy si bola múdra a krásna po svojej mame a všetko ostatné po mne." Povedal. Zdvihla som k nemu zrak. ,,Ako to myslíš, všetko ostatné?" Spýtala som sa. Potichu sa zasmial. ,,Zahráme si?" Spýtal sa miesto odpovede a pozrel na rozostavanú šachovnicu, kde chýbala jedna figúrka. Uškrnula som sa. ,,Som biela." Povedala som miesto súhlasu.