Krvavé Sestry: Slúžka, Kurtizána, Otrokyňa a Pastierka

15.

Slnko mi pražilo do očí. Spaľovalo mi kožu na pleciach a na všetkých odhalených miestach. Tých príliš veľa nebolo, lebo všetko potrebné, bolo zakryté zbrojou. Po koži mi stekali kropaje potu. Opakom pravej ruky, v ktorej som držala meč, som si utrela čelo. Zaujala som bojový postoj s mečom a štítom v ruke. Meč bol dvojsečný, no zato veľmi krátky a tupý. Mal spôsobiť zranenia, no tak, aby boj trval čo najdlhšie. Nebol dokonca ani dobre vyvážený, čo som pociťovala najmä pri oháňaní. Štít v druhej ruke nechránil ani polovicu môjho tela. Piesok bol rozpálený a mne bolo o to viac teplo. Bolo to pre mňa peklo. Na takú horúčavu som nebola vôbec zvyknutá. Leto na severe trvalo len pár týždňov a bolo omnoho miernejšie. Tu, v strede krajiny aj niekoľko mesiacov. Zväčša ale šlo o šesť mesiacov tepla a sucha, ktoré sa behom týždňa zmenili na obdobie s dažďom a studeným vetrom. Nebola to samozrejme taká zima, ako na severe, no bola to zima. V dnešný deň som ešte nebojovala, ale bola som spotená a mokrá, akoby som ich mala za sebou desať. Od tepla a silného slnka som bola aj vysílená, čiže to, že som ešte nebojovala mi takmer vôbec nepomáhalo. Odkedy mi majiteľ nevestinca, Francois, oznámil, že budem bojovať v aréne ako otroci, ktorí tu sú na to, ubehli bezmála skoro dva mesiace. Ešte som neprehrala ani raz. Musela som vyhrať. Za každú cenu. Prehrám samozrejme vtedy, keď zomriem. No to by som sa najprv musela vzdať. A ja sa nevzdávam. Nedám sa zlomiť. Musím pomstiť otca a vykonať spravodlivosť. Musím zabiť toho bastarda, ktorý mi zničil život. Bastarda, ktorý mi vzal všetko a všetkých, ktorých som milovala a na ktorých mi tak záležalo. Ako som sa sem dostala a začala vyhrávať zápasy, stále sa sem chodilo na mňa pozerať viac a viac ľudí. Dnešok bol však iný, výnimočný. Teda pre iných. Možno aj o trochu pre mňa, lebo som sa dostala najvyššie ako sa snáď dá dostať. Dostala som sa do kola na hru o život s najsilnejším a doposiaľ najúspešnejším zápasníkom. Mrežované padacie dvere sa zdvihli hore a vyšiel z nich muž odetý v koženej zbroji s kyjakom v jednej ruke a štítom v druhej. Dobrý bože. Prebleslo mi hlavou. Kyjak mal drevenú rúčku. Na jej vrchole bola železná guľa s ostňami. Muž vystúpil z tieňa a priblížil sa. Bol vysoký skoro štyri stopy a zbroj mal tak dobrú, že chránila skoro každý kúsok jeho tela. Všímala som si jeho chôdzu. Bol urastený a mohutný. Niekoľkokrát taký, ako ja. Všimla som si ale jeho slabinu. Bolela ho pravá noha. Bolo to ťažko spozorovateľné, lebo to skrýval, no pozornému a vycvičenému oku, to neušlo. Čelo mal skryté pod železnou helmou s červeným chocholom. Zahľadela som sa do tmavých očí. Z jeho očí vyžarovala krutosť, sebavedomosť a výsmech. Výsmech, ktorý bol mierený voči mne. Myslel si, že som malá a takmer neškodná. Že ma len tak zvládne, porazí. Zrazí k zemi a zlomí. Zaujal bojový postoj, pri ktorom sa škodoradostne uškrnul. Obaja sme čakali na znamenie. Znamenie malo rozpútať bitku, ktorá rozhodne, či dnešný deň prežijeme, alebo nie. Z hľadiska sa ozývala vrava, krik, pískanie a hluk. To všetko ale preťal jediný zvuk. Zvuk trúby. Všetci v tom momente stíchli. ,,Všetkých Vás srdečne vítam na dnešnom prvom zápase,..." Začal rozprávač podujatia. ,,Je mi veľkým potešením, že to môžem byť práve ja, kto dnes tento historický zápas odštartuje. Ako ste si už iste všimli, dnes to len tak jednoduchý a krátky zápas určite nebude, pretože sa v ňom ukáže niekto veľmi výnimočný. Na pravo stojí Váš odvážny, silný a hrdinský bojovník zo Sole v západnej zemi, muž s chrabrým a nebojácnym srdcom- Veľký Hayk!" Pravú ruku natiahol doprava k Haykovi. Z hľadiska sa ozval obrovský rámus, jásot, pískanie a povzbudzovanie. Potom ju zdvihol dohora, aby utíšil dav. Ten ešte chvíľu odznieval, a keď skutočne všetko hrobovo stíchlo, prehovoril opäť: ,,A oproti nemu sa dnes postaví toto mladé dievča, ktoré bolo prekvapením pre nás všetkých, dievča z krajiny snehu a mrazu. Dievča s nezlomnou dušou, ktoré aj napriek svojej možno na prvý pohľad malej fyzickej sile, dokáže poraziť dospelého muža bez akýchkoľvek komplikácii. Je to dievča s menom Lavera!" Predstavil ma a urobil to isté ako pri Haykovi iba s druhou rukou. Z hľadiska sa ozvalo pár zapískaní, skôr pre to, aby som prehrala, než aby ma podporili na výhru. Nebolo treba ich utišovať. Akonáhle stíchli úplne, rozprávač sa ozval znova: ,,A teraz, ak dovolíte, by som rád odštartoval tento úžasný súboj, ktorý rozhodne o tom, kto prežije dnešný deň a koho cesta na tomto svete sa skončí. Rozhodne o tom, kto je lepší!" Na to hneď zdvihol ruku a trúba opäť zatrúbila. Boj bol odštartovaný. Zostala som stáť nepohnuto na mieste. Vyčkávala som, kým zaútočí. Nemusela som čakať dlho. Pár sekúnd po zatrúbení, na znak toho, že je silnejší, vyrazil vpred. Zahnal sa kyjakom, pričom som mala čo robiť, aby som sa uhla do správnej strany. Uskočila som doprava, no bol na to pripravený a s ľavou rukou, v ktorej držal štít do mňa z celej sily strčil a ja som letela vzduchom. Chrbtom som dopadla na rozhorúčený piesok. Tým nárazom som si vybila dych a niekoľko dlhých chvíľ som neúspešne lapala po vzduchu. Chytila som sa za hruď a prevalila na brucho. Konečne som sa mohla nadýchnuť. Tá radosť však netrvala dlho. Niekto mi nohou stúpil na chrbát a zatlačil. Zvalila som sa do piesku. Doriti to bolelo. Prešlo mi hlavou. S mečom stále v pravej ruke som sa rukami zaprela pod seba a chcela vstať aj napriek tomu, že ma Hayk tlačilk zemi. Pritlačil silnejšie, až som zostala tvárou vytočenou do boku- pritlačenou k piesku. ,,Prepáč, väčšinu tých, čo som zabil, som ani nepoznal po mene a nakoľko som nepočúval ani pri tebe...ako si vravela, že sa to voláš?" Spýtal sa ma chrapčavým hlasom od sucha a tepla. Ľavé líce som mala pritlačené k horúcemu piesku. Odvážila som sa ale pozrieť hore naňho. V tmavých očiach mal výsmech, na tvári škodoradostný úsmev. ,,To si potom nielen blbý, ale aj hluchý." Vyšlo zo mňa podobným hlasom a to sme poriadne ani nebojovali. Zasmial sa. On sa naozaj zasmial. Po chvíli ho to ale prešlo. ,,Ty si ale pekne drzá suka." Povedal. ,,Hovorili mi už aj horšie." Odvrkla som mu. ,,Neviem, či by si mala byť takáto drzá voči tomu, kto by ťa v jednej sekunde poslal na druhý svet." Zavrčal. ,,Hej? No nevrav. Ja ale viem, že si môžem a aj budem robiť, čo chcem. Takže, ak by si bol taký láskavý džetlmen a zložil zo mňa tú svoju zasranú nohu, s ktorou si určite postúpal milión hovien a rozdali sme si to ako zápasníci, bol by si skutočne férový." Preniesla som sladkým hlasom. Zúrivo zavrčal a postavil sa na mňa. Z úst mi vyšiel tichý ston, no hneď som ho prerušila zahryznutím do pery. ,,Tak aby si vedela, nie si pre mňa o nič lepšia ako tie hovná." Preniesol. Dav hulákal jeho meno a ešte čosi v zmysle: "Zabi ju!" No to som príliš nevnímala. Naklonil sa nižšie ku mne. ,,Lenže, ty nie si len drzé malé hovno, ty si ešte aj nevďačná za to, že som ti dal tých pár sekúnd dlhšieho života." Vravel. Nech si len užije to, že má zatiaľ akože navrch. ,,Nuž čo, taká pekná tvárička by sa hodila skôr do postele, než do arény...bude ťa škoda. No život je život, nie? Aké príslovie to máte na severe? Silnejší zvíťazia? Tak to tuším bolo." Zlomyseľne sa usmial. Tentoraz som to nevydržala a zavrčala. Už dosť. Razom mu pod nohou neostalo nič, len vzduch a dym po mojom vyparení. Ostal prekvapene zízať na miesto, kde som ešte pred pár stotinami stála. Preniesla som sa hneď za neho. Neváhala som a mečom mu prešla cez chrbát, až preťal celý jeho trup a vyšiel druhým koncom. Z úst mu vyšiel bolestný ston, keď si uvedomil, čo sa stalo. Meč som ešte nepustila. ,,Len pre informáciu, to príslovie znie: "Silnejší prežijú"." Povedala som mu hneď pri uchu a mierne som potočila mečom doľava. Vykríkol od bolesti. ,,K-Kto-Č-Čosi z-zač?!" Spýtal sa koktavo. Meč som uchopila a surovo rýchlo ho z neho vytiahla. Po tom pohybe som ho kopla a on sa zvalil dopredu na štyri. Prešla som ešte dopredu, aby som mu videla do očí. Prekvapovalo ma, že ešte nezomrel. Zdvihol tvár s ubolenou grimasou. Ja som len obrátila hlavu na bok, aby sa mi vrátili všetky platničky do pôvodného stavu. Niekoľkokrát mi puklo v krku a chrbte a nakoniec som sa na Hayka otočila. Kvokla som si k nemu, aby som mu videla priamo do tváre. Krv mu z hrude kvapkala na piesok, ktorý ho hneď sal. Napriek tomu bolo vidno, koľko krvi už stratil. A že jej nebolo málo. Pozrel sa na mňa znovu s otázkou v očiach. ,,Začul si nejaké fámy o bielom jazdcovi zo severu?" Pomaly prikývol, no akosi mu to stále nedochádzalo. ,,Čo keď ten jazdec nebol muž, ale žena? Mladé dievča? Čo myslíš, ako bolo možné, že sa so sekundy na sekundu stratilo vojakom z očí?" Spýtala som sa ho. Možno od poznania, možno od prekvapenia a možno od hrôzy z uvedomenia si, kto je pred ním, vypleštil oči. ,,Nie...to nemôžeš..." Nedokončil, lebo sa nevládne zviezol k zemi. Úsmev z tváre som nevedela vymazať, ani keď som sa vzpriamila a pozrela na naivných divákov. Celé hľadisko mlčalo. Akoby zadržalo dych a len pomaly spracovávalo, čo sa vlastne dole pod nimi, pred ich zrakom odohralo. Uvádzač sa rozpamätal snáď ako prvý. ,,A máme tu jasnú víťazku, je ňou ani nie devätnásť-ročná Lavera!" Vykríkol. Ľudia mali v očiach všeličo, len nie radosť. Jediný, kto sa skutočne spokojne usmieval, bol Francois, ktorý vyhral pekne veľké prachy. Toho som len spražila chladným pohľadom, bez akéhokoľvek citu.