Krvavé Sestry: Slúžka, Kurtizána, Otrokyňa a Pastierka

19.

Teplo bolo upokojujúce a pred mojimi očami sa zrazu mihla spomienka. Spomienka na otca. Bolo to ešte, keď som mala desať. Konečne som vtedy začala triafať stredy. Bola neskorá zima, sneh sa už roztápal. Bola som tam ja, ako malé dievčatko v čiernych nohaviciach a bielej košeli, na ktorej som mala prehodený zelený plášť. Stála som mierne rozkročená s lukom v ruke a šípom zasadeným v tetive. ,,Počkaj, ešte počkaj. Cítiš ho? Cítiš odkiaľ vanie?" Prihováral sa mi otec stojaci krok odo mňa. Bol oblečený rovnako až na nohavice, ktoré mal hnedé. Plášť ani kabát nemal. ,,Nie je mi zima." Vravieval. ,,Zima by mi bola, keby som stál bez oblečenia na opustenom ostrove z ľadu uprostred ľadového oceána." Hovorieval. Nikdy som tomu nerozumela, no vždy dokonca vedel, kedy príde zima a kedy napadne prvý sneh. Dokonca aj to, keď už to vyzeralo, že prichádza jar ale ešte sa na pár dní mrazy vrátili. Bol so zimou akoby prepojený. Stála som tam v malých čižmičkách, ktoré neprepúšťali vodu a sústredila sa. Vietor vial sprava odo mňa. Bol to zatiaľ iba mierny vánok. Potom sa ale rozfúkal prudšie. Nakoniec ale po chvíli zase zoslabol, až úplne prestal. Bolo to len pár sekúnd, no bola to príležitosť strieľať. Namierila som na terč, presne do stredu slameného kruhu. Nakoľko som stála ešte trochu ďalej, namierila som o málinko vyššie. A potom som vystrelila. Šíp preťal vzduch a zapichol sa priamo do stredu. Od prekvapenia som zostala hľadieť na terč s pootvorenými ústami. Potom sa mi pery zvlnili do víťazoslávneho úsmevu. Otec ma vzal do náručia tak rýchlo, až mi skoro vypadol luk. ,,Ty moja šikulka! Vidíš, zvládla si to! Už to vieš! Som na teba hrdý." Posledná veta ma zasiahla asi najviac. Vždy som chcela, aby bol na mňa hrdý. Od radosti som začala kričať a smiať sa. ,,Zvládla som to!" Vykríkla som nadšene a zdvihla nad hlavu luk zatiaľčo ma mal otec vysoko nad hlavou. ,,Už s tebou môžem chodiť na poľovačky?" Spýtala som sa ho celá šťastná. ,,Môžeš so mnou teraz chodiť kam len chceš, aj na mesiac." Povedal a ja som ho šťastne objala. Na to nás preniesol do domu a nakázala Marie pripraviť tortu. Oslávili sme to všetci spoločne a pre mňa to bol ten najkrajší deň aký mohol byť. Obklopená tými, s ktorými som vyrastala, ktorí ma mali radi a ja som mala rada ich. Na tvári mi zostal pokojný úsmev pri tej spomienke. Zostal tam aj keď som sa vrátila do reality. Krutej reality. Zahľadela som sa do hnedých očí a až vtedy pominul. „Už nikdy sa ma nedotýkajte." Zasipela som naňho. Na tvári mal spokojný výraz. ,,Aspoň vieš, čo som zač." Povedal. ,,Manipulátor." Prikývol. Manipulátori vedeli ovládať ľudské emócie a pocity. Vedeli vytiahnuť najhlbšie spomienky, hoci sami nevedeli, o čom sú. Vedeli iba, či sú šťastné, smutné alebo opantané inou emóciou. Vedeli vás prinútiť myslieť si niečo, čo nebola pravda. Hrali s vami hru. Ovládali váš mozog. Vašu hlavu. Vašu psychiku. A hrali sa s nimi. ,,Viem prinútiť človeka myslieť si niečo, čo ani nemusí byť pravda. Viem vytiahnuť tvoje spomienky a tiež ťa prinútiť cítiť. Najskôr som ťa prinútil myslieť si, že sa nemôžeš hýbať. Potom som ťa prinútil cítiť strach, upokojil ťa, a nakoniec vytiahol tvoju radostnú spomienku. Musím povedať, máš ich tam naozaj iba pár. Je tam viac tých, pri ktorých si chorobne šťastná zo smrti." Povedal. ,,Pf! Čo vy o tom viete? Nič! Varujem vás, urobte to ešte raz a bez trvalých následkov sa to nezaobíde." Vyhrážala som sa mu. ,,Dobre, dobre, upokoj sa." Zasmial sa. Zavrčala som naňho. To ho rozosmialo ešte viac. ,,Čo je vám také vtipné?" Spýtala som sa ho s rozhnevaným výrazom. ,,Keby si vedela, ako sa tváriš, keď si nahnevaná, smiala by si sa aj ty." Potom sa rozrehotal na plné kolo. Na to som nemala náladu, a preto som sa radšej pozrela von oknom. Šli sme cez akýsi les, čiže som nič okrem zelených, rýchlo sa mihajúcich stromov okolo nevidela. Potom sa ale les so stromami stratili a nahradil ich plot. Vysoký, čierny, mosadzný s rôznymi špirálami a ornamentmi. Za ním bol upravený zelenajúci sa trávnik a vysoké stromy s obrovskými kmeňmi vrhajúce tieň všade naokolo. Koč spomalil a zabočili sme doprava. Prešli sme cez otvorenú bránu a pomaly pokračovali po štrkovej ceste. Nahla som sa, aby som videla dopredu, no sklo mi to nedovolilo. Kam som sa z okna napravo dívala, tam bola tráva a stromy. Bol to naozaj obrovský pozemok. Nemohla som vidieť, čo bolo naľavo, lebo okienko bolo zastreté roletkou zvonka. Netrvalo dlho a my sme zastavili. Nedôverčivo som pozrela na radcu, Jeana. ,,Až po tebe." Milo sa usmial. Ako odpoveď som naňho zazrela. Išla som vystúpiť, no ktosi bol rýchlejší a otvoril dvierka na koči. V postave som spoznala kočiša. Vysunul schodíky a podal mi ruku. Zazrela som po ňom tiež. ,,Nie som princeznička z paláca. Chodiť ešte viem." Povedala som a na znak, že mám pravdu som vyskočila z koča a ladne dopadla na štrkovú cestu. Jean nad tým len s úsmevom mykol plecom a ladne a pomaly ako mačka vystúpil tiež. Keď som sa ale otočila k domu, ku ktorému sme prišli, tak som onemela. Toto nebol obyčajný domček. Bol to hotový palác...