Krvavé Sestry: Slúžka, Kurtizána, Otrokyňa a Pastierka

16.

Dvaja obrovskí chlapi ma vzpierajúcu sa s rukami pod pazuchami preniesli do vnútra arény. Bolo tam niečo ako cela vyhradená pre mňa. Bez akéhokoľvek citu otvorili mrežované dvere a surovo ma sotili dnu. Padla som na kolená a šuchla sa po zemi, pričom som si poranila kolená o kamennú podlahu. Skrčila som sa pod seba od bolesti. Zadržala som na chvíľu dych, lebo by z mojich úst vyšiel iba výkrik bolesti, či by som sa možno aj dokonca rozplakala. Našťastie boli obe možnosti zadusené v mojom vnútri. Cítila som ale, že to dlho nepotrvá a všetky emócie, ktoré som v sebe dusila odkedy otec aj ostatní zomreli, vyjdú na povrch. Vybuchnem ako sopka. A niekto si to poriadne zlízne. Nechávala som si to ale pre kráľa- tomu to bude celé určené. Nevedela som prečo, no ani som sa tým nijak nezaoberala, až do chvíle, kým som pred sebou nepočula ten hlas. To niečo bolo uvedomenie si, že nikto nezavrel a nezamkol dvere za mnou. ,,Pozri sa sem." Preniesol chladným a panovačným hlasom Francois. Za iných okolností by som to nespravila, no nakoľko som cítila prítomnosť ešte niekoho ďalšieho v miestnosti, poslúchla som ho. Francoisova zavalitá postava sa mi do zorného poľa dostala ako prvá, no potom som si všimla aj niekoho ďalšieho. Hnedé, trochu prešedivené vlasy, hnedozelené oči, na brade jemné strnisko. Stredne vysoký s čiernou paličkou v pravej ruke. Oblečené mal čierne nohavice, elegantné čierne topánky, sako rovnakej farby ako nohavice a pod ním bielu košeľu. Na hlave mal klobúk. Vyzeral snáď rovnako, ako keď som ho videla na hrade v kráľovskej sieni poprvýkrát. Bol to jeden z radcov kráľa. Konkrétne ten, ktorý chcel moje ušetrenie- Jean d'Artois, pokiaľ som si dobre pamätala. No čo tu ten hľadal? Odpoveď som sa dozvedela za malú chvíľu. ,,Odteraz mi nepatríš, nepracuješ pre mňa. Tento muž ťa kúpil a môže si s tebou robiť čo len chce. Buď mu vďačná, že ťa dostal odo mňa a správaj sa slušne." Povedal majiteľ nevestinca Francois, načo ma jednoducho obišiel a vyšiel von z cely. Bolo to naposledy, čo som ho videla. ,,Prečo ste to spravili?" Zavrčala som naňho. Bol to presný opak toho, čo som mala robiť, no nedokázala som sa preniesť cez to, že ma niekto vlastní ako nejaký majetok. Radca a zjavne naozaj bohatý človek zostal ticho. ,,Bolo mi uňho dobre. Mala som čo jesť, piť, čo si obliecť. Nehladovala som ani ma nesmädilo. Dokonca mi nebola ani zima. Všetci mi dali pokoj, lebo sa ma báli!" Povedala som. ,,Len chvíľu, len pár mesiacov a oslobodila by som sa. Ušla by som! No pokazili ste to!" Kričala som po ňom. Nepozerala som sa naňho. Hlavu som mala sklonenú, bola som na štyroch a zrýchlene dýchala od toľkých návalov emócii. Išla som vybuchnúť, no zadržala som to. Niečo som vypustila, no bol to iba zlomok. ,,Možno si teraz nič viac nepotrebovala, no neklam mi v tom, že ti uňho bolo dobre, pretože rovnako dobre ako ty viem, že nebolo. Nikdy by si odtiaľ neušla. Nedostala by si sa odtiaľ. Nevestinec je chránený kúzlami, podobným tým tu. Nemohla by si sa preniesť. Myslíš, že kráľ nemá svojich špehov a že nevie, čo robíš?" Spýtal sa. Nekričal, mal príjemný hlas ako nejaký rozprávač z príbehu. Akosi som si ale uvedomila, že mal pravdu. Nikdy by som sa odtiaľ sama nedostala. Bola som naivná. Zas a znovu. ,,Prečo ste ma teda kúpili a prišli za mnou?" Spýtala som sa ho. ,,Mám pre teba návrh. Videl som, čo dokážeš. Na bojisku si snáď ako doma. Vieš narábať so zbraňami a veľmi účinne zabíjať. Nehovoriac o tvojej schopnosti. Počul som, že ťa chytili pri verbovaní otrokov zo severu. Určite teda vieš, že to neboli obyčajní otroci, ale ľudia s nejakým darom. Kráľ sa snaží vyhubiť celú rasu. Celý národ, len aby on zostal tým najsilnejším a najmocnejším. S tým však ja nesúhlasím a snažím sa to zastaviť. Zostavujem jednotku silných bojovníčok so schopnosťami. Ty si jednou z nich. Viem, že sa mu chceš pomstiť. Poznám tú nenávisť, ktorá ťa zožiera zvnútra a ty sa jej poddáš, lebo je to o toľko krajšie. Poznám ten pocit. Ponúkam ti možnosť pomstiť sa za to, čo spravil tým, ktorých si mala rada. A tiež tým zachrániť rasu ľudí so schopnosťami. Ak odmietneš, môžeš ísť, no nepodarí sa ti to samej. Niekoho potrebovať budeš. Niekto, kto to tam pozná a niekto, kto ti pomôže prebojovať sa až dovnútra hradu. To sama nedokážeš. Ja ti ponúkam ako túto šancu a možnosť tak i prostriedky na uskutočnenie." Povedal a ja som od prekvapenia zdvihla hlavu k nemu. Všetko začalo dávať zmysel. Zabudla som sa tváriť nezaujato, miesto toho som naňho vypleštila oči s otvorenými ústami. Moja hlava pracovala na plné obrátky. Premýšľala som, čo je skutočne výhodnejšie. Nakoniec môj mozog so strategickým myslením na prežitie dospel k jedinému možnému riešeniu. Napriek tomu som si musela niečo vyjasniť. ,,Prečo to robíte?" Spýtala som sa ho zamračene. Odvrátil pohľad. ,,Lebo potrebujem, aby zomrel. Aby ten skurvysyn skapal najhorším možným spôsobom. Aby pykal za to, čo spravil. Už to dlhšie nevydržím. Viem, aké je to byť sám. Poznám aj ten pocit. Keď si sám, lebo ti niekto vzal tých, ktorých si milovala, tých čo pre teba znamenali všetko. Sme si podobní, Leonie. Spája nás táto vec. On nám vzal tých, ktorých sme milovali. Ktorých milujeme stále, aj keď tu už nie sú. Aj mne ich vzal. Rovnako ako tebe. A za to zaplatí. Kľudne vyvraždím celú jeho rodinu, len aby videl, čo je to utrpenie. Čo je to bezmocnosť, chápeš?" Počas celého jeho monológu pevne zvieral vrch svojej palice. Pozrel na mňa a ja som videla plamene v jeho očiach. Boli v nich plamene zúrivosti a čírej nenávisti. Presne ako v mojich. On však na rozdiel odo mňa pôsobil navonok chladne a nebezpečne pokojne. Prikývla som. Boli sme si podobní. Pár sedliačok strpím, ale pomstím sa tomu pankhartovi. Zjavne máme rovnaký cieľ. Zveziem sa na spoločnej vlne a na konci kráľa zabijem ja. ,,Poď, vezmem ťa k sebe. Bude sa ti tam páčiť." Povedal a zohol sa ku mne. Chytil ma a s jeho pomocou som sa vyštverala na boľavé nohy. Vyšli sme z cely rovnako hladko, ako sme sa dostali uličkami von z arény. Tam sa po chvíli zjavil krytý koč v dvojzáprahu s čiernymi koňmi.