Krvavé Sestry: Slúžka, Kurtizána, Otrokyňa a Pastierka

11.

Po niekoľkých dňoch putovania sme sa dostali do stredu krajiny, kde sa stretávali všetci ľudia zo všetkých zemí. Dostali sme sa do hlavného mesta krajiny a tým do najväčšieho mesta s názvom Richeress. Richeress znamenalo v preklade bohatstvo a prepych. Vedela som to vďaka obrovskej poloblúkovej bráne s postrannými dvoma vežami a vyše pätnásť stôp vysokého múra tiahnuceho sa po celom obvode mesta. Bolo tu ešte ďalších šesť takýchto veží. Vždy dve pre jednu svetovú stranu. Tak ako tieto dve pre severnú, tak boli dve aj pre južnú, východnú a západnú stranu.

Nad každou bránou vysel erb danej zeme. Na severnej to boli modro-biele štvorce do rohov oproti sebe. V strede sa vynímala veľká hlava bieleho vlka. Až príliš bolestne mi pripomenula Moanna a neďalekú minulosť. Tak ako sme my, ľudia zo severu mali v erbe hlavu vlka, tak mali v erbe hlavu hnedého medveďa ľudia zo západu, oranžovo-čierneho tigra ľudia z východu a leva so zlatou hrivou ľudia z juhu. Boli to strážcovia a ochrancovia týchto zemí. Jestvovalo veľa legiend, kde sa zapojili do bitky a pomohli tak zvíťaziť svojou nadpozemskou silou.

Po vstupe do mesta prezývaného aj "Mesto všetkých národov", malá karavána vojakov, ktorej som bola nechcene súčasťou, prechádzala cez ulice plné obyvateľov. Najskôr mi všetko pripomínalo moje mesto. Ľudia tu boli zväčša svetlovlasý a s modrými očami farby oblohy. Predávali kožušiny, jedlo, teplé oblečenie. No akonáhle sme prišli viac do centra, všimla som si odlišností medzi ľuďmi. Farby vlasov ako hnedá, čierna či blonďavá boli najfrekventovanejšie. Našla sa však aj ryšavá. Farby očí už boli naozaj rôzne. Od jednoduchej bledohnedej cez zelenú a modrú po naozaj tmavé s odtieňmi hnedej aj zelenej. Cez rôzne úzke uličky a zákutia sme sa rýchlo dostali do centra na námestie. V strede sa vynímala obrovská prezdobená katedrála s mozaikovými a farebnými oknami. Napravo od nej bolo vyvýšené drevené pódium so štyrmi stožiarmi a lanami. Presne som vedela na čo slúžili. Živo som si dokázala predstaviť tie hordy ľudí, ktorí sa tu stretávali a sledovali, ako niekoho obesia.

Ľudia rôzneho pôvodu sa prechádzali sem a tam, obzerali tovar v stánkoch, ktoré lemovali celé námestie a vytvárali uličky aj na námestí. My sme len prešli po okraji a pokračovali ďalej. Bola som za to rada, pretože tie nevraživé pohľady voči mne boli až príliš ponižujúce pre moju hrdosť. Po niekoľkých minútach sme sa konečne dostali k mostu, ktorý oddeľoval mesto od ozrutného kamenného hradu. Prešli sme cez neho, po padacej bráne až na nádvorie. Odtiaľ ma odvliekli do žalára pod hradom. Cez mrežu mi strážnik posunul misku s vodou, obväzmi a handrou na vyčistenie a obviazanie rán. Ďalej mi dal ešte tácku s jedlom a vodou na pitie. Handra s ktorou som si obviazal nohu bola už skoro celá od krvi. Tú som si vyčistila ako prvú, aby som predišla zápalu. Následne som si ju poriadne obviazala obväzom. Potom som prešla na ranu v pleci. Tá sa mi ošetrovala ťažšie. Nakoniec sa mi ju ale podarilo aj obviazať. O chvíľu prišiel strážnik a vzal misku s handrou a zakrvavenou vodou. Keď som sa najedla a napila oprela som sa o kamennú vlhkú stenu a zavrela oči. Hoci som nesedela v sedle ani nekráčala po svojich, bola som z cesty vyčerpaná. Nevyspala som sa. V žaláre bol plesnivý puch zmiešaný s krvou, zvratkami a ktovie ešte čím. Radšej som sa to rozhodla ignorovať. Začula som zaštrnganie kľúča v zámke a moje oči sa znovu chtiac – nechtiac otvorili. Dnu vstúpili dvaja strážnici v leštenej železnej zbroji. ,,Ideš ku kráľovi." Vyslovil jeden a už ma aj ťahali na nohy. Mala som chuť si frustrovane vzdychnúť.

Prešli sme okolo niekoľkých ďalších žalárov, hore po schodoch až sme sa nejako dostali na obrovskú chodbu s bielymi stenami a mramorovou podlahou. Na konci chodby boli veľké a vysoké dvojdvere, cez ktoré by sa zmestili dva vojenské kone. Po oboch stranách stáli stráže.Tí by neboli až taký veľký problém. Prešli sme okolo nich a oni nám následne otvorili dvere. Vošli sme do osvetlenej bielej miestnosti, ktorá slúžila ako kráľovská sieň. Po stranách stáli oporné stĺpy, ktoré podopierali kamenné balkóny. Zo zábradlí vyseli červeno-zlaté vlajky vo farbách mesta a tým pádom aj samotného kráľa. Bola to oficiálna zástava pre všetky štyri zeme. Zjednocovala ich tak, ako samotný kráľ. Pred nami boli tri vysoké okná a pred nimi na vyvýšenom pódiu dva zlaté zdobené tróny. Na väčšom a honosnejšom z nich sedel postarší muž so strniskom a zlatou korunou na hlave. Zlato a obrovský červený rubín odrážali svetlo z fakieľ. V jednej ruke zvieral zlaté žezlo a v druhej zlaté jablko. Okolo krku mal vysoký červený golier, ktorý nižšie prechádzal do červeného plášťa obšívaný bielo-čiernou kožušinou. Veľmi rýchlo mi došlo, kto to je.