Krvavé Sestry: Slúžka, Kurtizána, Otrokyňa a Pastierka

7.

To nedovolím. Nie v mojom meste. Otroci boli zväčša naverbovaní ľudia z cudziny, no keď ich našli samých na ceste bez sprievodu, či bez toho, aby mali nejakú rodinu, vzali ich a predali do otroctva. Aj takí boli kráľovi muži. Mali snáď najvyššie postavenie, no zneužívali ho ako sa len dalo. Kráľovský vojak stojaci vedľa zástupu znovu pleskol bičom. ,,Hýbte sa mrzáci!" Zrúkol po nich. Spoza neho prišli ďalší vojaci ťahajúci za sebou dvoch ľudí. Dievča a chlapca, asi v mojom veku. Obaja mali tmavú hnedú pokožku, čierne kučery a pokorne sklonené hlavy. Veľmi sa na seba podobali, teda museli byť súrodenci. Iba dievča ich malo dlhé pod lopatky. Chlapec bol nakrátko ostrihaný. ,,Týchto dvoch sme priviedli z juhu. Putovali na sever až z južnej zeme. Dajú im pár odpadkov a prežijú niekoľko týždňov. Okrem toho, vie to dievča liečiť a tento tu má silu." Povedal jeden z vojakov, ktorí priviedli otrokov. Páni, až z Južnej zeme. To boli dni a týždne cesty neustáleho putovania a kráčania. ,,Výborne. Treba ich vyhladiť do jedného." Odvetil mu ten s bičom. Pravdepodobne bol šéfom tohto celého. ,,Kde je koniec?" Spýtal sa prvý vojak. Druhý vojak, ktorý vyzeral ako vodca kývol kamsi doľava z mojej strany. Prvý vojak spravil krok tým smerom a surovo prudko potiahol za reťaz. Dievča a chlapca to hodilo dopredu až spadli na kolená. ,,Vstávajte zdochliny!" Skríkol po nich vedúci vojak s bičom. Hneď na to sa s ním zahnal a bolo počuť plesknutie biča o holú pokožku. Postavili sa mi chĺpky na zátylku. Chlapec sa vzápätí postavil, no dievča zostalo na zemi zhlboka dýchať. Keď si to prvý vojak všimol vytiahol dýku z puzdra a podišiel k súrodencom. ,,O jedného menej, o to lepšie." Vyhlásil a išiel podrezať dievčinu. Jej brat však zakročil proti nemu. Chytil mu ruku s dýkou a nadľudskou silou odvrátil preč. ,,Nedotýkaj sa mojej sestry!" Zasyčal chlapec odvážne. ,,Ty malý sopliak čo si to dovoľuješ!" Skríkol po ňom vojak a vrazil mu päsťačku pod oko. Chlapcovi sa pri náraze stočila hlava do strany a stratil rovnováhu. Stihla som si všimnúť malú ranku, čo mu spôsobil. Na to ho chytil pod krkom a ľavou ho bodol do brucha. Spadol hneď vedľa sestry. Lenže sa už nepostavil. ,,Deakin!" Vykríklo dievča od hrôzy a otočilo sa k bratovi. ,,Deakin!!!" Kričalo znovu. Položila mu ruku na líce. To sa pod jej dotykom zázračne zahojilo. Vtedy som pochopila. Sila a liečenie. Všetko sú to ľudia so schopnosťami. Chlapec však oči neotvoril. ,,Idiot! Ty si ho zabil!" Vykríkol jeden z vojakov na toho, ktorý ich ťahal za sebou. ,,Nikto sa to nedozvie! Priviažte mu kameň o nohu a hoďte do mora!" Prikázal im a oni ho hneď poslúchli. Všetko som to sledovala s hrôzou a hnevom voči samej sebe, že som tak bezmocná. Lenže ak chytajú a dávajú do otroctva ľudí so schopnosťami...potom sme v ohrození aj my s otcom. Nemohla som robiť nič, len sa pozerať. Svaly v tele ma neposlúchali. Musel to byť následok jedu na tej šípke. ,,Vstávaj, ideme ďalej!" Skríkol po dievčine čo s plačom kľačalo nad telom svojho mŕtveho brata. Nahrnuli sa mi slzy do očí. Bola som tu, pár metrov od nich. Keby som zakročila, nič z tohto sa nemuselo stať. Ale ja som nemohla. Nemohla som sa pohnúť, nieto natiahnuť luk a strieľať. Dievčinu dvaja vojaci surovo odtrhli od tela jej brata a jeho odtiahli k vode. Tam mu navliekli na nohu slučku s kameňom a jednoducho hodili do vody. ,,Nie!!!" Kričalo dievča. V jej hlase bolo poznať bolesť a zúfalstvo. Z amoku ju ale vytiahol prvý vojak, ktorý ju začal ťahať po zemi ku koncu reťaze s ľuďmi. Tam ju jednoducho priviazal a odišiel. Tak toto nie. Ozvalo sa svedomie. S ním sa spamätalo aj moje telo a začala som sa hýbať. Opatrne som zvesila tulec so šípmi a zo spodku vytiahla bielu handru. Nosila som ju tam vždy, práve pre prípady zranenia. So syknutím som si ranu obviazala. Neskôr sa zahojí. Vzala som luk a šíp spadnutý na zemi. Po bruchu som sa preplazila k okraju a namierila. ,,V mojom meste platia moje pravidlá a nikoho iného. Ani samotného kráľa. Toto mesto je slobodné, opustite ho!" Vykríkla som hlasnejšie, aby ma všetci zreteľne počuli. Čas sa akoby zastavil a všetci upriamili pohľady práve na mňa. Napla som tetivu. ,,Nikdy z mesta neodídeme. Až keď to sám kráľ prikáže. Ty nemáš vyššiu moc ako on!" Odkričal mi naspäť vedúci vojak. Prvý šíp trafil práve jeho. So zaseknutým výkrikom a vypleštenými očami dokorán spadol najprv na kolená a potom tvárou k zemi. Ďalší trafil iného vojaka stojaceho neďaleko. To už letel ďalší, ktorý trafil do nohy vojaka, ktorý zabil Deakina. Štvrtý preťal reťaz na okovách dievčiny. ,,Na strechu, rýchlo za ním!" Vykríkol niekto a vzápätí sa niekoľko vojakov rozbehlo k budove, na ktorej som stála. Nemám veľa času. Uvedomila som si. Dievčina sa pozrela mojím smerom. A ja som urobila asi najväčšiu chybu vo svojom živote. Postavila som sa na okraj budovy a stiahla si kapucňu.