Krvavé Sestry: Slúžka, Kurtizána, Otrokyňa a Pastierka

18.

Keď sa koč pohol, ozval sa: ,,Nevedel som, že sa tak vyznáš v koňoch." ,,Neviete o mne potom veľa. Ľudia neboli to jediné, čo mi kráľ vzal." Odpovedala som mu pozerajúc von oknom. ,,Potom sa ti u mňa bude páčiť. Mám tam stajne s dvomi tuctami koní." Povedal. Nijak som však na to nereagovala.

Domy a ľudia sa len mihali okolo, až sa studené steny, múry a tehly stratili a nahradila ich krásna, zelená príroda. Videla som jasne žlté polia, na ktorých stáli ľudia a obrábali ich. ,,Čo je to za rastlinu?" Spýtala som sa zvedavo a pozerala chvíľu naňho. Prekvapene sa na mňa pozrel. ,,Ty nevieš? Je to rastlina s názvom repka. Vyrába sa z nej olej." Vysvetlil. ,,Nič také na severe nemáme. Rastie tam toho veľmi málo, lebo zimy sú veľmi kruté a mrazivé." Priznala som. ,,Niet vlastne ani divu, že to potom nepoznáš. Repka potrebuje o niečo teplejšie podnebie." Zamýšľal sa. ,,U nás sa pestujú zemiaky či pšenica, no to je asi tak celé. Viac sa chová dobytok a kone, ktoré sú špeciálne chované do takých podmienok. Na zimu majú veľmi huňatú srsť a tiež si vedia vytvoriť veľkú tukovú zásobu. Ich metabolizmus je rýchly, aj keď je viac tmy ako dňa a svetla. Majú naozaj silnú imunitu, a tak nebývajú ani často choré." Vysvetlila som mu.

Cnelo sa mi za domovom. Za rodiskom. V mrazivej pustatine som vyrástla, nebolo to niečo, kde by som sa cítila zle. Bol to môj domov. Patrila som tam. Pokým mi kráľ a jeho vojaci nevzali takmer všetko, čo ma k tomu miestu viazalo. Svoju krv ale nezapriem. Aj keď tam už nežijem ani sa nemám prečo vrátiť. Uznanlivo pokýval hlavou. ,,Určite je tam krásne aj napriek tej zime. Viem, že sa ti cnie za domovom. Neboj sa, obľúbiš si to aj tu a raz, keď dokončíme tento plán, sa tam aj isto vrátiš."

Bolo to až tak zjavné na mojej tvári? Ten smútok? Tá bolesť? Nemohla som ich odhaliť. Slabosť som ostatným neodhaľovala ale dôkladne ju zakrývala. Nasadila som teda svoju masku, ktorú som si vytvorila sama pre seba. Masku, ktorú som skladala len pred otcom a doma. Teraz to ale bolo iné. Musela som ju mať stále. Nemala som súkromie. Nemala som byť pred kým sama sebou. Bola to maska zložená z úškrnu na perách a výsmechu v očiach. Maska, ktorá ukazovala aká som nebezpečná, sebavedomá, nemilosrdná, krutá a že si so mnou nemajú zahrávať. Tú masku som nasadila na svoju tvár. ,,Necnie sa mi. Všetko zo starého života som nechala za sebou. Ako by ste vy mohli vedieť ako sa vlastne cítim?" Spýtala som sa ho. Mykol plecom. ,,Mala by si vedieť, že predo mnou nemusíš schovávať to, aká si. Tú masku si daj pokojne dole. Zlož si svoju masku dole, keď sa so mnou rozprávaš. Bolo ti to vidno v očiach a aj napriek tomu, že sa mi nimi teraz vysmievaš, oči sú bránou do duše a tam niekde za nimi ju vidím. Nie je šťastná. Je utrápená. Plná bolesti a smútku. Navyše, nie si jediná, kto má schopnosti a vie isté veci vycítiť." Povedal. Vyvalila som naňho oči. Moja maska bola znovu v čudu. Hádam nechcel povedať, že... Zasmial sa.

,,Samozrejme. Je to jedna z vecí, prečo som ťa kúpil. Kráľ by na to skôr či neskôr prišiel." Povedal a oprel paličku o stenu koča. Doteraz som si ani nevšimla rukavice, ktoré mal. Bolo teplo a on mal rukavice? Prečo? Hneď som sa to aj dozvedela. Stiahol si ľavú rukavicu. Jeho ruka bola zjazvená. Nie však z boja po čepeli. Dokonca nemohli byť ani po ohni. Celá ruka vyzerala akoby patrila starému človeku. Boli na nej vrásky. Okrem toho mala po sebe dlhé točené jazvy do špirály, ktorá obtáčala celú dlaň s prstami až k zápästiu. Aby toho nebolo málo ruka nemala farbu ľudskej pokožky ale bola akási zvláštne zrúžovelá až na niektorých miestach úplne červená ako po popálenine.

Bolo jasné, čo to znamená. Mágia v našich telách nám pridávala schopnosti, no zatiaľ čo niečo dala, si aj vzala. Všetci ľudia so schopnosťami mali niečo oproti normálnym iné. U mňa za to platili vlasy, ktoré neboli prirodzenej farby. U neho zase ruka. ,,Myslím, že vieš, čo to znamená a nebude to treba vysvetľovať." Povedal a nasadil si späť čiernu koženú rukavicu. Koč, kone, jeho oblečenie, ešte aj kočiš boli v čiernom. Musela to byť jeho obľúbená farba. Prikývla som. ,,Otázkou zostáva, čo za schopnosť vám mágia dala." Usmial sa. ,,Si smutná?" Spýtal sa. Nebola som smutná. ,,Nie."

,,Bolí ťa niečo?"

,,Nie."

,,Ako šťastná mi zrovna neprídeš."

,,Ani nemusím."

,,Takže ťa niečo trápi."

Neodpovedala som mu. Zrazu mi ľavou rukou chytil koleno. Keby som mohla, skočila by som po ňom, čo robí. Nesmel sa ma dotýkať nikto. Hlavne nie žiaden muž. Proste nesmel. Lenže ja som sa nemohla ani len pohnúť. Zostala som paralyzovaná na mieste. S očami dokorán som išla sledovať, čo sa bude diať. Srdce mi začalo tĺcť ako splašené, tep sa zrýchlil, krvný tlak zvýšil. Žily sa stiahli na úplné minimum. Zrenice sa zväčšili takmer až zakryli celú modrú dúhovku. Nikdy v živote som nemala väčší strach. Pritom som ani nevedela, odkiaľ ide. Začala mi byť zima a objavila sa mi husia koža. ,,Pokoj." Preniesol. Ako som mohla byť pokojná a v kľude, keď som sa nemohla hýbať? Nemohla som sa brániť. Nemohla som robiť nič. Bola som bezmocná. Bola som slabá. Slabá napadlo mi v tom momente. ,,Pokoj." Zopakoval. Zrazu mi odniekiaľ zvnútra začalo sálať teplo...