Krvavé Sestry: Slúžka, Kurtizána, Otrokyňa a Pastierka

9.

Nejako som sa stihla dovaliť domov aj s preťaženým Appolom a vojakom za chrbtom. Rozhodla som sa zabiť ho až tu. Appolo doklusal k stajni a ja som ťažko zosadla. Na to som už mala luk v ruke a mierila na vojaka. Ako som stihla zistiť, mieril aj on na mňa. Zdalo sa mi, že cítim dym. Asi Marie niečo dobré varí. ,,Vzdaj sa!" Zakričal. ,,Vieme kto si!" Mala som chuť rozosmiať sa. ,,Viete kto som? Možno viete, ako vyzerám, no rozhodne neviete kto som!" Odkričala som mu naspäť. ,,Aj tak sa vzdaj. Sme v presile." Povedal. Počula som praskanie, ako keď oheň pohlcuje drevo v kozube. Nedalo mi to, musela som sa otočiť. To som robiť nemala. Ten výjav sa mi navždy vryl do pamäti. Pravá časť nášho domu horela. Bola celá v plameňoch. Petra, Lesana, Marie...Otec! Neváhala som. Rozbehla som sa k domu. Do ramena ma stihol zasiahnuť šíp. Cítila som len obrovskú bolesť, nie tú čo spôsoboval šíp ale tú, čo som mala v srdci. Vykopla som dvere. ,,Otec!!! Marie!!! Lesana!!!Petra!!!" Vrieskala som ako zmyslov zbavená. A v tej chvíli som iste aj bola. Vbehla som do jedálne. Najskôr som zbadala otca. Na tvári mal zamračený a nahnevaný výraz. Od hnevu zatínal zuby. V ruke zvieral svoj obľúbený kord s červeným rubínom. Proti nemu stáli dvaja vojaci. ,,Leo, bež preč!" Zakričal na mňa, no neodtrhol pohľad od svojich protivníkov. Odrazil výpad prvého vojaka a šikovným manévrom ho zrazil k zemi. Potom som si všimla Lesanu. Lesanu približujúcu sa zozadu. Nie k otcovi, ale k vojakom. Musela vojsť postrannými dverami. Mala v ruke nejaký nôž. Ticho sa plížiaca s nožom v ruke vyzerala ako nejaký had, ktorý sa chystá striehnuť na nič netušiacu korisť. Otec sa bil s druhým vojakom. V šermovaní bol naozaj zručný. Bolo počuť ako sa čepeľ meča bije s kordom. Ako sa železo kĺže o oceľ. Otec sa ale dostal medzi vojakova ten, ktorého odrazil ako prvého, pomaly vstával. Neváhala som, rozbehlasom sa. Nevšímajúc si bolesť v nohe, pleci ani štipľavý dym. Luk mi nebol k ničomu, no šípy v tulci a dýky na opasku sa hodili vždy. Vojak chcel otca prebodnúť zozadu. Lesana sa ale rozpriahla a zahnala s nožom. Čo som ale nečakala bolo, že jej vojak chytí ruku a zastaví ju. Lesane sa v očiach odrážalo prekvapenie a strach. Meč, ktorým chcel predtým zabiť otca, jej vrazil do brucha. Zrenice sa jej rozšírili ešte väčšmi. Z úst jej začal tiecť pramienok krvi. Vojak z nej surovo meč vytiahol a nechal ju padnúť na zem. Nezomrela hneď. Nie, Lesana klesla na kolená a so slzami v očiach sa pozrela najskôr na mňa a povedala: ,,Odpusť." V očiach ma štípali slzy. Nezmohla som sa na nič viac ako len pokrútenie hlavou. ,,Nie, ty mi odpusť." Povedala som jej. ,,Pomstím ťa." Dodala som s prísľubom smrti každému. Pokrútila hlavou. ,,Nesúď Leonie. Ty nie si tá, čo má vykonávať spravodlivosť." Zastala som. Povedal mi to aj otec. Včera večer. Potom sa pozrela na otca a ja s ňou. To bol ešte horší výjav. Videla som, ako môj otec po prvýkrát vo svojom živote prehral.