Krvavé Sestry: Slúžka, Kurtizána, Otrokyňa a Pastierka

14.

Dnu sa odrazu vrútilo pár žien, čo to tu malo na starosti hneď po majiteľovi. Prvá si hneď zakryla ústa. Druhá oči a tretia zostala len nemo s vypleštenými očami hľadieť raz na mňa potom na chlapa podo mnou. ,,Ona ho zabila...aj keď bola spútaná." Povedala potichu. Vzápätí sa dohrnulo do dverí viac kurtizán a ako zlatý klinec programu sa medzi dav žien predral aj majiteľ Francois. Tentoraz však na jeho tvári nebol žiadny nechutný úsmev- Len zdesenie a prekvapenie. Bola som šťastná, mala som pocit víťazstva. Potom sa mu ale v tvári mihlo niečo, ako radosť. ,,Julliet a Marine, vezmite ju ku mne." Prikázal prvým dvom, čo prišli do tejto miestnosti. Na to odpochodoval z izby. Najskôr váhali, no potom prišli ku mne a odviazali ma od čela. Na tvári so škodoradostným úsmevom som prešla pomedzi ostatné kurtizány a prostitutky. Niektoré mali na tvári výsmech, niektoré strach, iné pohŕdanie. Trhla som reťazami tak silno, že museli zastať, keď chceli ísť predo mnou. Vyľakane sa obe otočili. ,,Viem, kde to je a nebudete ma ťahať ako nejakého psa." Povedala som im. Najskôr do tváre jednej potom som pozrela do tváre tej druhej. Obišla som ich a šla pred nimi. Prešli sme cez čiernu úzku chodbu, až k zadným dverám. Tie som bez zaklopania otvorila a vošla aj s dvoma kurtizánami za pätami. Francoisova "pracovnňa" bola veľká miestnosť. Napravo obrovská sedačka, vedľa nej posteľ. Okolo s porozhadzovanými vankúšmi. Oproti vchodovým dverám bolo veľké okno zastreté tmavým závesom. Pred oknom bol masívny, hnedý pracovný stôl. Za stolom na mäkkej sedačke sedel Francois s rukami na stole prekríženými prstami, podopierajúc si bradu. Sledoval nás tri. ,,Priveďte ju až sem." Prikázal im. Oproti nemu na mojej strane bola ešte jedna čierna stolička. Akonáhle som sa dostala na jej úroveň, som si sadla. ,,Kto ti dovolil sadnúť si?" Spýtal sa. Pokynul niekomu vzadu. Zrazu som dostala facku sprava. Vôbec som ju nečakala. Otočila som sa na tú stranu. Stál tam vysoký a mohutný muž, ktorý robieval ochranku pri vstupe do nevestinca. Škaredo som po ňom zazrela, no on mal na tvári iba chladný výraz. ,,Takže, Lavera, iste si už zistila, že toho o tebe a tvojej minulosti od kráľa veľa neviem." Preniesol hrubým hlasom. Lavera bolo moje nové meno. Nenávidela som ho. Malo znamenať osobu, ktorou som nebola ani sa nikdy nemienila stať. Keď som bola chvíľu ticho a očami naznačila tie dve vzadu, pokynul gestom, aby obe dievčatá odišli. Hneď, ako to spravili, som sa oprela dozadu a založila si prsty pod bradu rovnako ako on. ,,A čo ja s tým?" Spýtala som sa. ,,Stačí, keď mi vylíčiš, kto naozaj si." Povedal. Usmiala som sa. ,,Prečo by som mala?" Spýtala som sa arogantne. Nemohol mi nič. ,,Lebo dostaneš takú bitku, že sa z toho budeš lízať pol roka." Povedal. ,,Zažila som horšie." Odvrkla som. ,,Ja nemám strach z bolesti."

,,Z čoho potom?" Spýtal sa. Z čoho som mala strach? Bála som sa? Nie, nebála. ,,Ničoho."

,,Nehraj sa na hrdinku."

,,Bola som ňou."

,,Už viac ale nie si.

,,Podľa vás možno."

,,Tak dostanem odpoveď alebo mám prejsť k veci?" Spýtal sa.

,,Pre niektorých som bola radosť, šťastie a záchrana. Pre iných som smrť, pomsta a nenávisť." Povedala som jednoducho. ,,Podľa toho, čo som videl v tvojej izbe, hodnotím, že si mala buď obrovské šťastie, alebo si vycvičená lepšie ako niektorí kráľovskí vojaci." Prešiel konečne k veci. ,,Bola by ťa tu škoda. Vieš premôcť dospelého muža, aj keď si spútaná okovami. To nevie každý."

,,Nie, to nevie."

,,Odkiaľ to vieš?"

,,To nie je vaša starosť."

,,Dobre teda, zajtra nastupuješ do arény." Povedal. Skoro mi spadla sánka. ,,Č-čože?" To som nečakala ani vo sne. Bolo jedno či v dobro alebo zlom. ,,Milujem zápasy tých otrokov v aréne, je to naozaj vzrušujúce divadlo. Vieš o čo tam ide, nie?" Spýtal sa. Jednoducho som prikývla. Aréna bola jedným obrovským priestorom ohraničeným vyvýšenou tribúnou. Vojaci vzatí do otroctva tam bojovali o svoje životy. Tí, čo sa iba prizerali a mali "šou", si tak vedeli vsadením peňazí zarobiť. ,,A-ale..." Koktala som od prekvapenia. ,,Žiadne ale." Zastavil ma gestom ruky. ,,Nie, nemusíš mi za to ďakovať. Si môj majetok, môžem si s tebou robiť, čo chcem." Povedal.

A tak sa aj stalo. Hneď na ďalší deň som stála na piesku v kamennej aréne ohraničenej tribúnou s tisíckou jačiacich ľudí naokolo.