Krvavé Sestry: Slúžka, Kurtizána, Otrokyňa a Pastierka

3.

Nemusela by som to ani povedať, vždy som bola biela. Otec mal zase rád čierne figúrky. Bol to kompromis, ktorý nebolo treba vyslovovať nahlas. Sadli sme si do kresiel potiahnutých bordovými poťahmi. ,,Čo všetko?" Spýtala som sa popri tom, ako som posunula pešiaka o dve políčka vpred. Otec sa len záludne usmial. ,,Čo si pod tým vybavuješ?" Spýtal sa miesto odpovede. ,,Veď to je to, neviem čo si mám pod tým predstaviť." Vysvetlila som mu. Pohol sa svojim čiernym pešiakom krížom napravo od môjho. ,,Hmm...tak to bude potom problém." A bolo to tu. Hra. Jeho hra. Vzala som ľavého suseda predchádzajúceho pešiaka a posunula o jedno pole. ,,Tak to už vyklop. Stačí, keď povieš...tri veci." Snažila som sa o dohodu. Znovu sa iba pousmiala pokrútil hlavou. ,,Zvedavosť." Vyslovil. Vzal pešiaka presne oproti tomu môjmu. Ja som bola pripravená vyraziť so strelcom. Aj som to tak spravila. ,,Nedočkavosť." Povedal po jeho ďalšom ťahu. Tentoraz som vzala moju obľúbenú figúrku - koňa. Bola blízko toho miesta, kde stál strelec. Keby sa dalo, hrala by som len s nimi dvoma. ,,Temperament." Bolo tretie slovíčko. ,,Ako to vieš?" Spýtala som sa ho. ,,Vidím to každý deň." Prevrátila som očami. Všímavý otec. Vzala som opäť figúrku koňa a vyhodila jeho prvého pešiaka. Otec sa usmial. ,,Vždy použiješ tento ťah. Nepríde ti už otrepaný?" Spýtal sa. ,,Nie, veľmi ma baví." Odpovedala som mu. Nemohol mi ho vyhodiť, pretože som ho mala chráneného strelcom. ,,Nuž, tichá voda brehy myje." A na to sa posunul so strelcom aj on a vyhodil mi nechráneného, prvého pešiaka. Zazrela som po ňom. On sa len škodoradostne usmial. ,,Na tejto hre sa dá naučiť veľká životná múdrosť, vieš o tom?" Spýtal sa. ,,Nie." Odpovedala som jednoducho.,,Aká?" Chvíľu len mlčal a nič nepovedal. Posunula som sa teda s vežou. ,,Nerob zbytočné ťahy." Vyslovil. ,,Neobetuj príliš alebo naopak, obetuj to, keď je to naozaj nevyhnutné." Vravel ďalej. ,,A pamätaj, že aj kráľ – najmocnejšia figúrka, ktorú všetci chránia, sa vie posúvať len o jedno pole." Na tom niečo bolo. Vtedy som nad tým ale nemala čas rozmýšľať , preto som si tie vety uložila do svojej pamäte na neskôr. Musela som sa sústrediť na každý ťah. Na každý pohyb figúrkou. Dôsledne premyslená hra bola tou najlepšou vyhliadkou na výhru. Nikdy ste si však nemohli byť istý, že váš protihráč spraví to, čo bude vyhovovať vám alebo to, čo ste si mysleli že urobí. S otcom sme hrali až do neskorého večera. Vzal vežu, ktorú mi práve vyradil strelcom. Na poli zostalo len pár figúrok. Čierny kráľ, čierna kráľovná, čierny strelec, biely kráľ, biely kôň a biela kráľovná. Otec nadvihol obočie. ,,Tak, čo spravíš teraz?" Spýtal sa prezieravo. ,,Myslím, že si pôjdem ľahnúť." Povedala som. Bola som vyčerpaná z ťažkého dňa a na ďalší som sa chcela znovu vybrať do mesta. ,,Hovoríš, že sa vzdávaš?" Spýtal sa znovu. ,,Mal by si už vedieť, že sa nevzdávam. Len hru odkladám na neskôr. Bol to náročný deň. Zajtrajšok nebude o nič lepší." Vysvetlila som. Pokýval hlavou. ,,Nemusíš to robiť. To predsa vieš." Vedela som to, no nemohla som prestať. Nechala som už za sebou veľa mŕtvych. To áno. No istým spôsobom ma to napĺňalo. Nešlo s tým prestať. Pokrútila som hlavou. ,,Nejde prestať. Nedá sa to. Keď som niečo začala, nenechám to ležať úhorom." Povedala som a postavila sa. ,,Nezahráš mi ani na klavíri?" Spýtal sa. Na klavíri som sa učila hrať od mala. Mala som to rada. Bola to jedna z vecí, ktoré mi skutočne išli. ,,Tak dobre." Prikývla som a vydala sa do rohu miestnosti. Tam stál čierny klavír s okrúhlou, nastaviteľnou stoličkou. Učiť na klavír ma učila slúžka Petra. Pohodlne som si sadla a položila ruky na klávesy. ,,Niečo na dobrú noc?" Spýtala som sa. Keď usadený v kresle prikývol, začala som hrať prvé, čo ma napadlo. Prvé tóny išli veľmi pomaly a pokojne. Bola to súhra ľavej a pravej ruky. Tónov, ktoré stláčala ľavá ruka a tónov, ktoré stláčala pravá ruka. V dokonalom pokojnom súznení pokračovali po celý čas piesne. Hrali zároveň alebo sa striedali. Raz išla jedna ruka rýchlejšie, potom zase druhá. Po niekoľkých refrénoch sa dostala znovu do pomalého tempa a odtiaľ ju ukončili dva dlhé tóny. Jeden v pravej a jeden v ľavej ruke. Postavila som sa a pozrela na otca. ,,Bolo to krásne." Povedal jednoducho. ,,Ďakujem a dobrú noc." Pozdravila som. ,,Aj tebe Leo." Odzdravil ma aj otec na čo som vykročila von z podzemnej herne. Cesta do mojej izby viedla najskôr po kamenných schodoch, potom po mramorovej dlažbe, drevených schodoch, drevenej podlahe, až som sa dostala k vysokým dreveným dvoj - dverám. Stisla som kľučku a otvorila dvere do svojho kráľovstva. Moja izba, moje územie, moje pravidlá. Na pravej stene bola dominantným prvkom moja veľká baldachýnová posteľ s bielym závesom hore a bordovými obliečkami na posteli. Oproti dverám bolo veľké okrúhle okno s hnedými rámami. Pod ním písací stôl z tmavého dreva ako aj všetok nábytok a obklad stien. Naľavo od stola v rohu, bola umiestnená skriňa. Na ľavej stene boli ešte dvere, ktoré viedli do kúpeľne. Práve tam zamierili moje nohy a omámené telo. Nechala som si napustiť do vane vodu a postupne si vyzliekla všetky vrstvy oblečenia. Rozčesala som si úplne zachuchvané vlasy svojej sivej farby a otočila sa k už napustenej vani, z ktorej sa parilo. Vďaka akejsi vyššej moci za vynález ohrievača vody. Veľmi opatrne som vliezla do vriacej vody a ponorila sa až po bradu. Neexistovalo nič lepšie po ťažkom dni ako horúci kúpeľ. Chcela som zo seba zmyť všetku tú špinu, pot a krv, no hoci bola moja pokožka čistá a bledá, stále som ich na nej cítila. Bolo to tak vždy, vždy keď som zabila. Už od prvého zabitia. Prvej vraždy. Po večernej kúre, čo bolo asi o hodinu, som si konečne ľahla na svoj trón a hneď aj zaspala.