Krvavé Sestry: Slúžka, Kurtizána, Otrokyňa a Pastierka

4.

,,Dobré ráno." Pozdravil ma s úsmevom otec. ,,Dobré tebe, aj ostatným." Odzdravila som, no neusmievala som sa. Ani Lesana sa neusmievala. Chladná ako vždy. Vlasy farby špinavej blond mala vo vysokom cope a na sebe mala smaragdovo zelené šaty jarmového strihu, ktoré ladili k jej rovnako zeleným očiam. Petra si vyšívala nejaký obrázok na kolenách a na tvári mala zaujatý výraz. ,,Ako budeš tráviť dnešný deň?" Spýtala sa miesto pozdravu Petra. Rána neboli moje najobľúbenejšie a dnes ma čakal ešte dlhý deň. Bolo pól deviatej ráno a otec sedel pri zatiaľ prázdnom tanieri. Ja som vošla do jedálne, ktorá mala rozmer asi ako moja izba, pretože bola predelená stenou od kuchyne. Slúžila ale aj ako spoločenská miestnosť, keď k nám prišla nejaká návšteva. Napravo od vstupu boli dve veľké sklenené dvere odkiaľ sa dalo vyjsť na verandu. Teraz však bola príliš veľká zima na to, aby sme tam sedeli. Jedáleň, kuchyňa a tri izby pre naše slúžky boli dole na prízemí zatiaľ čo moja izba, otcova spálňa a ešte jedna hosťovská boli na poschodí. Každá izba mala dokonca svoju samostatnú menšiu kúpeľňu. Vždy sme sa ráno stretávali pri raňajkách a jedli s nami aj slúžky. Petra a Lesana už sedeli za stolom z tmavého dreva. Dokopy sa tu zmestilo desať ľudí. Otec sedel za vrchom stola, Lesana po jeho pravici a Petra po jeho ľavici. Ja som si sadla oproti otcovi, kde som mala prichystaný biely tanier. O chvíľu si to do jedálne nakráčala Marie s plnými rukami jedla. Tácka so šálkami a tácka s pečivom, zeleninou a mliekom. ,,Odchádzam po raňajkách do mesta." Odpovedala som na Petrinu otázku. Nikto neprotirečil. Nikto nenamietal. Nikto okrem otca tu nato nemal ani právo. ,,Ďakujem Marie." Povedal otec, keď pred neho položila šálku, z ktorej sa ešte parilo. Naisto v nej bola káva. Potom prišla ku mne a položila predo mňa šálku s teplým čajom, čerstvý krajec chleba, šunku a maslo. ,,Ak berieš aj Kogoru tak tu máš aj toto. Sú tam morčacie prsia. Nič viac." Povedala a položila vedľa mňa na stôl malé kožené vrecúško. ,,Vďaka." Povedala som aj ja. Potom si odišla sadnúť na svoje miesto vedľa svojej sestry. Petru ani Lesanu neobsluhovala, pretože mali rovnaké postavenie. Natrela som si chlieb maslom a dala naň šunku. Počas jedenia bolo ticho a bolo počuť len občasné položenie šálky alebo zaškrípanie vidličky či noža o tanier. Keď už som dojedla a pila čaj, dvere na jedálni sa rozrazili a dnu vošiel Rafael ráznymi krokmi. Rafael bol otcov starý priateľ, s ktorým sa často stretávali. Vyrastali spolu a učili sa za vrahov. Bol stredne vysoký, mal tmavohnedé vlasy a zelené oči. S otcom boli rovnako starí. Teraz mal Rafael svoj vlastný dom v meste. Ale čo ho donútilo prísť až sem ma naozaj zaujímalo. ,,Nerád ruším vaše pokojné ráno, no potrebujem sa s tebou porozprávať." Znela jeho prvá veta miesto pozdravu. Rafael bol usmievavý a vždy plný pozitívnej energie, no teraz tak ani náhodou nevyzeral. Mračil sa a vyzeral skôr nahnevane. ,,O čo ide?" Spýtal sa otec pokojne ale nevstával. ,,O tvoj nový obchod a o vašu bezpečnosť." Odpovedal Rafael. Do otcových záležitostí som sa nikdy nezaujímala, no teraz to muselo byť naozaj vážne. Otec na to vstal z miesta a šiel s Rafaelom von z jedálne. Pred odchodom sa ešte otočil na mňa. ,,Dávaj si dnes pozor." Povedal a s Rafaelom vyšli z jedálne a určite šli dole do herne, ktorú mal aj na miesto akejsi pracovne. Z jeho slov som si ťažkú hlavu nerobila. Vravel to vždy, keď som išla mimo domova. Dopila som posledný dúšok čaju a postavila sa na odchod. ,,Dnes by si naozaj nemala ísť, Leonie. Príde búrka." Varovala ma Lesana neutrálnym hlasom. Vonku svietilo slnko, no tu na severe, sa počasie mohlo zmeniť z minúty na minútu. Navyše, Lesana sa v počasí nikdy nemýlila. Keď povedala, že zajtra napadne nový sneh, napadol. Keď povedala, že bude svietiť slnko celý deň, svietilo. Kedysi som si myslela, že je za to zodpovedná jej mágia, no otec mi rýchlo vysvetlil, že žiadnu v sebe nenosí. ,,Vrátim sa za pár hodín. Dovtedy to stihnem." Povedala som a vyšla z jedálne do izby sa ešte rýchlo prezliecť. Na chodbe som počula Rafaelov a otcov hlas. Kričali. Hádali sa. Niečo zlé sa naozaj muselo stať. Nebola to ale moja starosť, a preto som si šla po svojom. Hore som si dala na tričko a nohavice svoju sivú tuniku a na to biely kabát s plášťom a kapucňou. Tvár mi zakrývala biela škraboška zdobená striebornými ornamentami. Na predlaktiach som mala železné chrániče a vzala som si aj teplé biele rukavice. Zo skrine som vybrala svoj veľký biely luk a tulec s tridsiatimi šípmi som si zavesila na chrbát. A mohla som vyraziť. Vybehla som z izby po chodbe, schodoch, predsieni až von z vchodových dvojdverí, dole po ďalších schodoch, po štrkovom chodníčku až ku stajniam, kde bolo dokopy šesť koní. Namiesto k stajni som však ešte zahla doľava ku kotercom s dravcami. Bolo ich tam len pár. Jeden Orliak morský, Sokol poľovnícky s bielym perím, Orol skalný a bielohlavý. Prišla som až k poslednému kotercu. Tam som našla svojho krkavca. Bola to biela havrania samica s modrými očami. Dala som jej meno Kogora. Sedela na svojom bidle a spokojne si tam hovela. Keď som ale prišla k nej načuchorila perie a rozprestrela veľké krídla. Nasadila som si pravú rukavicu a otvorila dvierka na koterci. Hneď mi sadla na predlaktie a zovrela ho svojimi železnými pazúrmi. Áno, naozaj boli železné, pretože o nohy prišla pri požiari v lese. Tam ju našiel aj môj otec a zachránil ju. Ja som sa potom o jej zničené nohy starala, a keď to už ani otec nevidel dobre, musel jej ich amputovať, boli príliš zanesené infekciou. Potom mi jej však prišlo ľúto, a tak som jej dala u mestského kováča spraviť niečo ako protézy, ktorých súčasťou boli aj ostré pazúry ako nože. Pohladkala som ju po hlave a z vrecka na boku vytiahla kúsok morčaciny. Hodila som jej ho a ona ho zožrala na jeden hlt. Potom som jej odopla z nôh koženú šnúru a vyhodila ju hore. Okamžite vzlietla a vyletela až kamsi nad dom. Nebála som sa, že odletí. Vždy sa vrátila. Raz sme šli na lov a po návrate domov sa nevrátila tri dni. Potom sa jedného dňa objavila vo svojom koterci. Vybrala som sa konečne ku stajniam. Pri dverách stajne bol o latu priviazaný jazdecký hnedý kôň. Určite patril Rafaelovi. Zo stajne som zbadala vychádzať Alexeju, o pár rokov staršiu dievčinu ako som bola ja sama, ako vynáša fúrik s nie príliš voňavým obsahom. Mne však nesmrdel ale voňal po koňoch. ,,Ahoj Alex!" Pozdravila som ju. Bola rovnako naobliekaná ako ja. ,,Ahoj, počula so, že máš namierené dnes do mesta, tak som ti už pripravila Appola." Odzdravila mi. ,,Vďaka, cením si to." Potešila som sa, že nebudem musieť stráviť ďalšiu pol hodinu osedlávaním a čistením. Usmiala sa a šla ďalej. Prešla som do stajne k štvrtému boxu v poradí. Tam bolo môj miláčik. Hneď ako ma zbadal, zaerdžal na pozdrav, podišiel k dverám boxu a ja som ich otvorila. Chytila som opraty, ktoré Alexeja múdro zachytila o sedlo, aby ich nepošliapal. Viedla som ho zo stajne a popritom hladkala po čele. Keď už som bola vonku, dala som mu pusu a nasadla. Skôr ako som ho však stihla naviesť na cestu z dvora zbadala som rýchlo sa približujúcu postavu. Po chvíli som v nej spoznala Rafaela. Vyzeral naozaj rozčúlene. ,,Rafael, čo sa stalo?" Spýtala som sa ho, keď prišiel až k nám. Neotočil sa za mnou, miesto toho prišiel ku svojmu koňovi a odviazal ho. ,,Hej! Rafael! Komunikuj so mnou, nič som ti nespravila!" Skríkla som naňho. Nemal právo sa takto ku mne správať. ,,Nič, to ťa nemusí trápiť. Aspoň zatiaľ nie." Nasadol na svojho hnedáka. ,,Počkaj, pôjdem s tebou. Idem do mesta." Povedala som mu. ,,Dobre." Znela jeho stručná odpoveď. Nečakal na mňa a namieril si to von z dvora. Ja s Appolom v jeho tesnom závetrí. Zapískala som na dvoch prstoch a ako odpoveď zaznelo krátke zakrákanie zhora. Do čela som si stiahla hlbokú kapucňu a mohla som vyraziť.