Krvavé Sestry: Slúžka, Kurtizána, Otrokyňa a Pastierka

6.

Vrátil sa tlak a s ním aj pocit tiaže. Pomaly som otvorila doposiaľ zatvorené oči. A tak som sa z Appola premiestnila do úzkej uličky. Mohla som sa premiestňovať z miesta na miesto, no len pár metrov. Bolo to vďaka mágii kolujúcej mi v žilách po otcovi. Ten mal túto istú schopnosť už natoľko vyvinutú, že sa vedel preniesť aj niekoľko míľ alebo dokonca vedel premiestniť nielen seba ale aj ďalšie predmety či dokonca osoby. Zbadala som, ako neznámy beží predo mnou. Čierny plášť z kabáta mu vial za chrbtom. Rozbehla som sa za ním. Bežal naozaj rýchlo, preto som musela vyvinúť naozaj veľké úsilie, aby som ho dohnala. Postava stále bežala ďalej, asi päťdesiat stôp predomnou, no po chvíli odbočila doľava. Odbočila som tam i ja. Dostala som sa do o niečo širšej a svetlejšej ulice. Nad hlavou boli natiahnuté šnúry a na nich zavesené prádlo. Domy vyzerali aj o niečo krajšie. Bola to stredná trieda. Ľudia čo poctivo zarábali, si mohli dovoliť krajšie fasády či omietky, novšie okná, nalakované drevo ale aj nejaký ten dobytok. Poznala som túto ulicu. Vedela som, že sme hneď vedľa prístavu. Stačilo by len preskočiť jeden dom pred nami. Táto ulica však bola slepá. Postava sa zastavila pred desať stôp vysokým múrom domu a zdvihla hlavu smerom hore. A mám ťa. Pousmiala som sa. Postava sa obrátila ku mne. Podľa postavy som usúdila, že to bol muž. Bol dosť vysoký a iste nerobil pekára. Musel byť minimálne vojakom. Alebo vrahom, ktorý sa mi sem priplížil a chcel moje územie. Stále som kráčala k nemu rezkými krokmi. Keď som bola desať stôp od neho, nevydržala som to a musela sa spýtať: ,,Čo si zač a čo chceš?" Postava ďalej nehybne stála. Nohy mierne rozkročené a trochu skrčená v bojovej pozície. Nestihla som spraviť ani len jediný ďalší krok, keď jedným pohybom zdvihol ruku, niečo spod jeho rukáva vyletelo, vzduch preťal svištiaci zvuk a mne sa do ľavého stehna dostala ostrá bolesť. Hneď som sa premiestnila do bezpečia, hore na budovu, no takmer som spadla. Mágia umožňujúca mi premiestniť sa, jednoducho zmizla. ,,Čím bola napustená tá šípka?!" Spýtala som sa pomedzi zatnuté zuby. Lenže keď som sa pozrela dole na miesto, kde ešte pred chvíľou stál neznámy, nebol tam nikto. Odporný zbabelec. Pomyslela som si s hnevom. Bolesť vychádzajúca z nohy bola priam neznesiteľná. Moju pozornosť od zranenia však upútal zvuk. Ten zvuk som nenávidela snáď najviac a vždy som verila, že ho už viac počuť nebudem. No bol tam. Plesknutie biča do vzduchu. Nie, aby niekto pohnal zviera, ale aby niekto pohnal človeka – otroka a zajatca. Otočila som sa za zvukom. Bola to druhá strana budovy, na ktorej som stála a odkiaľ som prišla. Môj pohľad musel v tom momente vravieť veľa. Hoci by bol výhľad na široko sa rozprestierajúce more, na prístav s obrovskými loďami a plachetnicamia domy po pláži nádherný, museli sa v mojom výraze miešať sklamanie, smútok, nenávisť a hnev. Presne dole podo mnou stál zástup ľudí. Obrovský zástup ľudí. Mohlo ich byť aj viac ako sto. Boli spútaní reťazami a okovami na nohách i rukách o seba. Vychudnutí a vyziabnutí ľudia kráčali k lodi ohromných rozmerov. Niektorí do nej už nastupovali po širokej latke. Loď s otrokmi. Pomyslela som si s trpkosťou.