Creepy house

4. Časť

Zoe:
Prechádzali sme lesom sem i tam, v ruke som držala Ellinin mobil a netrpezlivo ho stláčala. Charlotte sa snažila Ell privolať kričanim na ňu. Samozrejme, že to nezaberalo. Hľadali sme niekoho a to bez jedinej stopy. Sadla som si na veľký kameň, ktorý stál tam kde sme našli mobil. Strach mi nenaháňala len Ell a jej zmiznutie.
,,Stmieva sa a to znamená že sa za chvíľku vráti mama s roboty » a to zas znamená že nenájde v dome ani jednu z nás » čo je veľká pohroma pretože už nikdy neuvidíme svetlo sveta." Povedala som a popri tom som si predstavovala našu nasratú mamku.
,,Chcela si povedať, že TY už nikdy neuvidíš svetlo sveta." Ozvala sa po chvíli Charlotte, pozrela som a ňu vážnym pohľadom.
,,Týmto mi moc nepomahaš Charlotte." Odpovedala som a pozrela sa na zem.  Charlotte sa nadýchla asi s tým že mi ide niečo povedať, ibaže ja som ju prerušila.
,,Panebože, panebože!" Skríkla som. Charlotte na mňa nechápavo pozrela a ja som jej ukázala stopy. Nie ako ľudské stopy chodidiel. Bola to skôr skoro neviditeľná čiara v zemi. Čiara, akokeby niekto tadiaľto ťahal niečo veľké napríklad telo, telo mojej sestry. Rozbehla som sa tým smerom ako zmyslov zbavená.
,,Zoe, nemôžeš tam len tak nábehúť." Zastavila ma Charlotte. Celá zadýchaná som zastala a chytila sa za kolená. Kým som to rozdýchala, Charlotte rozprávala.
,,Viem, že chceš sestre pomôcť ale nevieš čo za psychopatov ju unieslo. Ak tam len tak nabehneš, môžu ublížiť aj tebe." Mala pravdu. Treba sa dáko ujistiť, že to prežijeme.
,,Kde tu nájdeš niečo na obranu?" Opýtala som sa. Charlotte sa poobzerala dookola a vybrala sa ku stromu. Dosť som nečakala že s neho vytrhne konár, ktorý bol hrubý asi ako moje stehno. To čo som práve videla bola fakt divné. Ona proste vytrhla kus stromu. Strčila mi to do rúk a skoro ma prelomilo. Ona si vzala druhý taký konár a zamierila si to ďalej. Samozrejme že som sa k nej pridala. Začala som si pripadať jak v dákom krváku. Stopy končili pred kopcom, bol celý obrastený ale aj tak bola dosť viditeľná diera v ňom. Vo vzduchu som cítila takú divnú vôňu polievky, žiadne zvuky ani krik. Priam mi to naháňalo strach a zimomriavky po chrbte. Charlotte na mňa pozrela a naznačila miknutím hlavy, že ideme dnu. Vošli sme krátkou chodbou, trčali z nej koreňe a vôňa polievky sa približovala. Vbehli sme do tmavej miestnosti a tam som zbadala Ell pripútanú o stoličku, cez ústa mala pásku.
,,Čo to je? Šmolkovia?" Opýtala som sa potichu Charlotte, v podstate to nebolo tak nenápadné keďže sa všetci na nás obrátili.
,,Tí Šmolkovia majú dobrý sluch." Odpovedala Charlotte a popri tom im zamávala. Jeden s nich vystúpil s "davu" a prišiel rovno pre jej nohy.
,,Nie sme Šmolkovia."
,,Tak to má podrž! Ono to rozpráva." Charlotte sa začala smiať a uvalila mu tým konárom po hlave. Netrebalo ju žiadať o nič iné a vyletela aj po ostatných. Ja som sa k nej pridala pretože sa mi jeden snažil vyliezť na nohu. Ten ťažký konár sa zrazu premenil na silnú zbraň. Pri poslednom trpaslíkovy som Charlotte musela zastaviť pretože sme sa potrebovali zbaviť Ellinin reťazí ktoré mala cez seba prepletené.
,,Necháme ťa žiť pokiaľ jej to dáš dolu." Znela som dosť vážne na to že som sa rozprávala s chlapíkom takejto veľkosti. Na moje počudovanie fakt jej to všetko dal dolu a ja som ju už konečne držala v náručí.
,,Ešte jedna vec." Hneď ako som to dopovedala strhla som jej lepiacu pásku z úst. Jej krik skoro prekonal smiech toho trpaslíka.
,,Snáď si nemyslíte, že je náš tu tak málo." Hovoril zo smiechom a zrazu sa tam nahrnula celá horda škriatkov. Ten blbý konár som odhodila a schmatla tie dve. Naša najbližšia zástavka bola práve v starom dome, keďže som presnú cestu odtiaľto nepoznala nebolo tak ľahké tam prísť, bežali sme snáď aj cez stromy. Takto doškiabaná som ešte nikdy nebola. V starom dome sme skoro vytrhli dvere zo zárubne. Práve tie nám pomohli, kým Charlotte a Ell stali pred zatvorenými dverami a snažili sa ich udržať tak aby sa k nám škriatkovia nedostali ja som hľadala niečo v mojej zázračnej taške.
,,Aaaaah, mohla by si si pohnúť skoro mi prerazil hlavu." Skríkla Ell. Pozrela som sa na ňu a tesne pri jej hlave bol zabodnutý nôž. Niekto sa ho snažil vytiahnuť ale bol tam tak kúsok zaseknutý čo nám dalo náskok, pretože ďalší krát by už sa mohli trafiť.
,,Mám to!" Vytiahla som s tašky petardu. Síce bola jedna ale dúfajme že účinná.
,,Aha a zápalky by si tam náhodou nemala?" Kričala po mne Ell, ani sa jej nečudujem tiež by som kričala keby som na jej mieste.
,,Otvorte dvere!" Hneď ako moje slová zazneli som zapálila petardu a Ell s Charlotte sa od dverí odtiahli. Úplne som si predstavila spomalený záber ako na škriatkov hádžem. Pred schodami sa ozvala veľa rana. Opatrne sme všetky tri vyšli pred prach dverí. Škriatkovia ako zázrakom zmizmli.
,,Budú si musieť hľadať inú večeru." Povedla Ell a od strachu sa začala strašne smiať. Skĺzla na zem a ja som sa tiež pousmiala.
Ell:
Konečne sme sa pobrali domov, v podstate len ja a Zoe. Charlotte ako zázrakom niekam odišla v podstate ani neviem kedy. Dnes vážne Zoe dosť pomohla a zrejme jej za to budem vďačná. Cestou domov som sestre vyrozprávala čo sa to tam stalo a ona ani nevedela čo na to povedať. Predsa len každý deň nestretnete škriatkov ktorý z vás chcú mať koláče. Takto zakecali sme zabočili na záhradu a tam už sa to začínalo.
,,Ahoj dámy."
,,Oh, Nick. Vošli sme na zlú záhradu my sme ale trubky." zasmiala sa Zoe a hneď ma odtiaľ ťahala. Jej stačilo počuť jeho meno a už sa odtiaľ brala preč.
,,Je našla mama už doma?" Vytrhla som sa Zoe s ruky a pýtala sa. Pretože budeme mať fakt zle.
,,Vy máte zas zaracha že? ... A hej je už doma." Odpovedal a pozrel sa na Zoe, on je do nej zamilovaný už asi od kedy sme sa sem prisťahovali. Čo by sa možno dalo aj kus využiť. Usmiala som sa na neho.
,,Počuj Nick, tuto moja sestrička by s tebou veľmi rada niekam išla, keby si nám pomohol." Pri slove sestrička som od Zoe dostala riadnu pecku po chrbte. Ona sa na neho usmiala a snažila sa mi nenápadne šepkať.
,,Čo keby si sa najprv opýtala aj mňa?"
,,To snáď netreba, nechceme mať ešte väčšieho zaracha a on by nám s tým mohol pomôcť." povedala som.
,,Tak na to zabudni, nikam s ním nepôjdem." povedala Zoe
,,Ale pôjdeš." Odpovedala som jej a kým sme sa mi dve dohadovali on ani nevedel čo odpovedať. Práve preto som Zoe posrtčila k nemu a ona spadla rovno na neho.
,,Tak teda zajtra? Niečo by sme podnikli a tak..." Povedala kus znechutene a hlavne nervózne. Keďže bolo viac ako jasné, že Nick s tým súhlasí o chvíľu sme stáli pred naším domom. Nick zaklepal na dvere a keď otvorila mama skoro som sa dosrala. Asi viac ako pri tých trpaslíkoch.
,,Dobrý deň pani Adamsová. Prepáčte, Zoe a Ell mi hovorili že majú zaracha ale ja som strašne potreboval pomôcť s príkladmi pretože im to ide tak dobre." Povedal, mama čudné pozrela na Zoe a mne prišlo smiešne. Pretože všetci veľmi dobre vieme, že Zoe nieje kamarátka s učením. Zrejme mu to však zhltla. Hneď ako Nick odišiel nás pustila dnu a ževraj za to že sme Nickovi tak pekne pomáhali nemáme zaracha, dosť som sa čudovala že sa nepýtala na naše "zranenia" po tvári, od konárov a iných hovadín v lese. Ale keď to neriešila ona...
Hneď ako sme prišli do izby vyvalila som sa na posteľ. Zoe spravila to isté.
,,Aká som ja ale dobrá dohadzovačka že?" Uškrnula som sa na ňu.
,,Tiež by som sa tešila s tebou." Povedala tým jej znechuteným hlasom a ja som sa musela zasmiať.
,,Bože však sa ti tam nič nestane." Potom to už ani neviem kedy som zaspala.

Zdravím čitatelia 😃 Dúfam že sa vám náš príbeh páči. Nezabudnite zahlasovať a napísať komentár, v čom by sme sa mali zlepšiť 📚 Zdraví Vás KatkaSvT a Zakysanka.