Creepy house

14. Časť

Ben: 

Všetci sa rozdelili a išli domov. No ja domov tak úplne nemám. Už niekoľko rokov žijem vo vlčej komunite. Moja cesta viedla do lesa. Milujem nočné prechádzky v lese. Môjmu telu narástli pazúry, huňatá srsť a ja som už ako vlk pobehoval pomedzi zrúcané stromy, boli to také malé prekážky no vy aj tak idete ďalej pretože to čo cítite je výnimočné, cítite pachy o akých sa ľuďom ani nesníva. Vidíte aj to, čo ľudské oko ani nezbadá. Predo mnou stále veľká skala, na ktorú som sa vyškriabal a z úžasom pozeral na mesiac. Bol spln. A ja som to nevydržal a začal som zavíjať. Započul som nejaké tiché praskanie a dychčanie. Otočil som sa, ale nik tam nebol. Nenápadne som sa chystal zísť dole zo skaly, keď v tom na mňa skočil vlk. Spoznal som ho. Bol to Will. Jeden z mojich "priateľov". Obaja sme spadli asi z trojmetrovej skaly na zem a začala sa bitka. Zahryzol som ho do nohy a on mi to vrátil. Môj výkrik znel inak ako ľudský aj keď mám v sebe polčloveka. Snažil som sa ho doškriabať, pomaly som aj vyhrával, kým sa tu nezačali objavovať ďalší vlci. V tej chvíli som začal ustupovať a pomaly cúvať. No dostal som sa do pasce. Narazil som do vysokej skaly a všetci sa postavili tak aby som sa odtiaľ nemal ako dostať. WIll sa zmenil späť na človeka. 

,,Nazdar Ben. Dlho sme sa nevideli." povedal a usmial sa aj keď jeho noha už nebola ako dakedy. Ten jeho slizký úsmev neznášam. Premenil som sa tiež a pozrel na moju skrvavenú nohu. 

,,Tak prečo si sa zrazu objavil?" spýtal som sa a videl som ako sa aj ostatný vlci menia. 

,,Vieš, potrebovali by sme od teba jednu malú službu." hovoril a ja som vedel, že to nebude nič dobré. Will nie je zrovna milý a už vôbec nie je dobrý. 

,,Nemám záujem." chcel som odísť, no predo mňa sa postavili dvaja chlapi. Jeden z nich mi tresol do nohy a ja som padol za zem. Pozrel som na Willa. 

,,Myslím, že nemáš na výber. Máme tvoju sestru. Ak chceš aby sa jej nič nestalo, postaraj sa o to aby nám prestala veliť tá tvoja nová kamoška. Máš na to týždeň." Dopovedal a všetci odišli ako vlci. 

,,Ale.." kým som ja pozbieral silu niečo povedať nikto tam už nebol. Stál som už na nohách a moja rana a pomaly hojila. O chvíľu to nebola jediná rana, celou silou som dal skale pästiačku. Praskla.

~ ~ ~

Zoe

,,Čo to akože má byť?" Opýtala sa ma Ell, aj keď ja som nemala tušenie o čom to hovorí.

Stála za prahom dverí a pozerala do novín. Keďže som chcela vedieť o čom to hovorí vytrhla som jej noviny z rúk. Prvá strana u mňa spôsobila strach, ešte sa mi nestalo, že by som mala svoju fotku v novinách. V rýchlosti som sa vyzula a rozbehla sa aj z novinami do izby. Zvalila som sa na posteľ a snažila sa nájsť stranu kde by o tom bolo písané viac. Popri tom, ako som prehdzovala stránky (som ich skoro niekoľkokrát aj roztrhla) Ell si ľahla vedľa mňa. Konečne som našla stránku, ktorá sa celá venovala fotke na prvej strane, alebo inak povedané venovala sa nám. Charlotte na fotke nebola, čo ma hneď zarazilo pretože na sto percent tam v tedy s nami bola. Možno sa duch len nedá odfotiť.

Začala som čítať. "Mnoho-krát sa stali nevysvetliteľné veci, my tu dnes pre Vám máme vysvetlenie. Často sa pýtate, prečo len tak tečie voda, keď ju nikto nezapol. Alebo ako je možné, že na vašom zrkadle je niečo napísané krvou? Či podobné úkazy, ktoré si náš mozog nevie nejako vysvetliť. Skupina mladých ľudí na zachytenej fotke sa venujú chytaniu monštier. Áno presne tak, vidíte dobre. Monštrá. Podľa všetkého čo sme zistili monštrá sa skutočne potuľujú svetom. Ako sa ich zbaviť? Zavolajte na dole uvedené číslo." Hneď ako som tam zbadala svoje číslo, zavrčala som. Poslednú dobu to robím často keď sa mi niečo nepáči. Ako som si už mohla všimnúť, niesom jediná vlkodlačica ktorá to robí.