Creepy house

3. Časť

Zoe:
Tento týždeň išiel pomaly - mali sme totiž zaracha. A nuda v našom dome zvýšila svoju aktivitu. Keďže jediné čo som mohla robiť bolo hádzať hobhobku o stenu. A tam už sa rysovala docela veľká puklina. Mama chodila do práce a my sme museli trčať dnu v dome. Asi sa pýtate ze prečo keď mama nieje doma? No preto lebo máme ukecané staré susedy, ktoré číhajú pri okne celý deň. Sestra je rada ze sme doma..stále sa učí a číta knihy.
Ell:
Nevadi mi keď máme so sestrou zaracha. Býva to docela často a už som si aj zvykla. Čas využívam tým ze sa učím alebo čítam. Ale Zoe, tá sa nudí. A keď sa Zoe nudí, tak to je pohroma. Začne robiť blbé veci ja nemám čas ešte aj na ňu dozerať.
Zoe:
,,Ell, už len dva dni" povedala som a Ell prikívla.
,,Myslíš ze nas tam Charlotte čakala?" povedala Ell a ja som prikívla.
,,Určite, veď povedala že tam bude..a my sme neprišli. Hej, čo keby sme tam išli teraz" povedala som a pozrela som na sestru.
,,Zbláznila si sa? Veď babky pozerajú z okna. Keď nás uvidia tak máme ešte dva týžnde navyše.
,,Neboj sa. Ja mam plán. Zájdeme zadnými dverami ako na dvor a pôjdeme smerom k stromom ku lesu. No a odtiaľ nás už neuvidia" povedala som, no našej slušnej Ell sa to samozrejme nepozdávalo.
,,Ale nie..radšej nikam nechoďme" povedala a ja som ako vždy zagúľala očami a aj tak som si urobila po svojom. Potiahla som sestru za ruku popri tom ako som ju 5ahala sa jej všetky knihy zvaľilo na zem a ja som sa uškrnula.
,,Zoe! Stoj." Vykríkla ja som ju nepočúva a ťahala ju smerom na zadný dvor.
,,Zoe chceš mať z toho zle? Vráťme sa radšej domov" povedala Ell a mne to už začínalo liesť na nervy.
,,Ségra..aspoň raz v živote urob niečo zlé." povedala som a už sme bežali ku stromom. Naša prechádza až ku domu bola celkom dlhá, pretože sme si museli obísť všetky tie domi. Keď sme sa konečne dostavili na miesto, obišli sme si celý dom až tak aby sme sa dostali pred polorozpadnuté schody, smerujúce ku hlavnému domu. Trochu som sa videsila lebo tam sedela Charlotte bola oblečená v tom istom čo naposledy, tak isto roztrapatené vlasy. Začala som sa k nej približovať. Ona pozerala na jeden strom mala veľké oči a kus pootvorené ústa. Hlavu si naklonila doľavej strany v tom momente som sa ani nepohla. Len som rukou zastavila Ell. Charlotte začala šepkať do ticha.
,,Prosím, neubližuje mi ja už budem dobrá. Prisahám." Charlotte sa kus narovnala a zatriasla hlavou akoby ňou preletela smrtka. Pozrela na nás dve.
,,Ahojte, prišli ste dosť skoro." Povedala a ja som sa na ňu pousmiala a schmatla sestru za rukáv.
,,Daj nám sekundu." Ona s úsmevom prikívla. Sestru som odtiahla za dom.
,,Tá baba je dobré šialená, čo to vôbec sakra bolo?" Povedala som Ell mikala plecami.
,,Poďme za ňou." Povedala Ell a chytila ma za ruku. Ja som sa jej vyšklbla a s krikom povedala. ,,Ja už tam nikdy nevkročím, hovorím ti že tá ženská je šialená."
,,Čo som spravila?" Vystrčila sa Charlotte spoza domu. Ell sa na mňa pozrela akoby som ju práve zabila.
,,To nič. Nehovoríme o tebe, mohla by si nás počkať na schodoch prosím?" Snažila sa jej to všetko vysvetliť s úsmevom no videla som že mala strach. Ten na Ell vždy vidno. Zľahka prehtla sliny keď sa Charlotte vybrala naspäť.
,,Zoe, ja som ti hovorila, že sem nemáme ísť no ty vždy musíš byť tá odvážna." Slovo odvážna povedala s úvodzovkami ukázanými rukami. Potom do mňa vrazila ramenom a odchádzala smerom k lesu. Ja som zatvorila oči a hlasno vydýchla. Čo to so mnou je? Nechcem Charlotte takto ubižovať. Kým sa Ell upokojí a vráti sem rozhodla som sa ísť za Charlotte, ktorá tam už ale nebola. Otvorené dvere do korán mi naznačili, že vošla do domu. Vyšla som vŕzgajúce schody a zavrela za sebou dvere. V dome bola neskutočná tma. Z našeho domu som si ešte zobrala tašku, mala som v nej zabalené všetko čo by mi tu bolo potreba ako napríklad baterku. Zasvietila som si a pomaličky sa pohybovala tak aby som o niečo nezakopla alebo niekde nespadla. Prešla som baterkou asi na všetko, tmavé chodby s pavučinami alebo divné nápisy po stenách, či porozbíjaný nábytok. Ale Charlotte nikde. To čo bolo počuť v ďiaľke bolo počuť divné zvuky. A ja som sa vybrala tým smerom, prešla som popri diere ktorú sme spravili minule. Vošla som do miestnosti ktorá vyzerala ako jedáleň. Moja baterka začala blbúť - blikať ako pojašená. Skúšala som ju trieskať o svoju ruku aby sa nakopla a keď sa to stalo zbadala s Charlotte. Sedela pri stoličke tak trošku ju obíjmala, strašne sa triasla a vydávala zvuky ako keď je vám zima. Sadla som si pred ňu.
,,Si v pohode?" Opýtala som sa. Ona sa prestala triasť.
,,Zoe, kedy si prišla?" Povedla a ja som sa začudovala. V tejto miestnosti som stávka už asi 10 minút len kvôli tomu že mi blbla tá baterka.
,,Bliká mi tu baterka nevšimla si si?"
,,Nie."
,,Je ti zima? Pretože si sa pred chvíľou strašne triasla." Charlotte na mňa pozrela a zakrutila záporné halavou.
,,Netriasla som sa."
,,Fajn, poďme za Ell." Povedala som sa ponáhľal sa jej zdvihnúť zo zeme. Baterka zas kus zablikala.
,,Čo s tým je?" Opýtala som sa.
,,Možno tomu dochádzajú baterky." Povedla Charlotte a ja som sa zasmiala.
,,To je super veta - baterke dochádzajú baterky." Pomaličky sme vyšli pred vchod domu a ja som sa roztiahla, presne tak ako to robievam každé ráno.
,,Zavolám Ell, že ideme odtiaľto." Mobil len zvoní a zvoní. Ja a Charlotte prechádzame lesom, možno sa Ell na mňa naštvala. Vydýchla som si a v tom započula tú príšernú pesničku, ktorú má Ell ako vyzváňanie. Charlotte sa hneď rozbehla za tým zvukom a ja za ňou. ,,Ell! Prepáč, ja viem že som trubka." Kričala som keď sme sa blížili, to čo sme však našli nebola Ell len jej mobil pohodený na zemi. Samozrejme nie ten rozbitý. Mama jej dala starú nokiu ktorú už nikto nepoužíval a mala fakt strašne vyzváňanie.

Ell:
,,Zoe, ja som ti hovorila, že sem nemáme ísť no ty vždy musíš byť tá odvážna." Ani kus ma to nemrzelo, to čo som povedala bola len pravda. Hneď ako som odišla s tohoto blbého miesta vybrala som sa cez les domov. Vedela som že som už veľmi ďaleko a tak som zúrivo zakričala.
,,Nenávidím ju! Prečo stále musí robiť opak toho čo ja? Prečo si proste nesadne a není ticho mama nás zabije ak zistí že niesme doma!" Hneď po tomto "preslove" som silno kopla do kameňa. Skoro ma vytrelo keďže tá bolesť bola fakt strašná. Padla som na zem a snažila sa tú zlosť rozdýchať. Zlobu ktorá vo mne driemala tak dlho nahradil plač a ja som nevedela prestať. Posadila som sa utrela si slzy. To čo som chcela spraviť bolo vrátiť sa a ospravedlňiť. Pretože popravde Zoe nieje jediná ktorá chcela ísť za Charlotte. Postavila som sa a vypadol mi telefón. Samozrejme som sa preň zohľadniť mám by ma zabila keby sa niečo stalo aj s týmto mobilom a keď som ho už skoro držala moja hlava zacítila silnú bolesť a už bola len tma.

Po neviem akej dlhej dobe som sa začala polamičky preberať, ako prvé som si všimla moju ruku, bola som pripútaná ku stoličke reťazami. Hneď som sa prebrala a poobzeral si to miesto. Vyzeralo to ako pod zemou. A po pravej strane bola presvetlený chodba, podľa mňa vchod a východ. Snažila som sa dostať s reťazí von, nepodarilo sa, jedine som sa prevrátila aj s celou stoličkou. Dopadla som rovno tak že som si pricvikla vlasy. Cez vchod som zbadala ako niekto kráča dnu, veľký tieň znázornoval chlapa, dosť svalnatého a zdalo sa akokeby niečo držal v ruke. Strach mi prešiel celým telom. To čo sa však vynorilo s toho tieňu bol presný opak. Malý chlapík, vyzeral staro v ruke nič nedržal bola to len malá žena, obaja boli veľký asi po moje kolená.
,,To ako fakt?" Povedala som keď som ich zbadala.
,,Čo si čakala Barbie a Kena?" Povedala tá ženská.
,,Ell tak krásne meno." Pokračoval starý a hlavne malý muž.
,,Počuj škriatok, neviem odkiaľ má poznáš ale keď sa odtialto dostanem nakopem ťa ani nechci vedieť kam." Škriatok sa zasmial, smiechom zloducha vo filmoch.
,,Vieš náš syn bude mať narodeniny." Hovorí škriatkovská žena a približuje sa ku mne.
,,Tak to mu gratulujem a čo s tým mám ako ja?"
,,No potrebujeme tortu, koláčiky a ostatné pochutiny." Nechápala som vôbec o čom to trpaslíčka hovorí no nechala som ju aby pokračovala.
,,Moja žena tým chce povedať, že ako hlavnú ingredienciu použijeme teba." povedala trpaslíčka a ja som nevedela čo robiť.