Vlčia sila

1.Kapitola

Prvé, čo potom príde, sú výčitky.

Hlodajú ma z každého kúsku. Nikdy si nie som istá, čo všetko som napáchala.

Výpadky pamäte sú bežné.

Najprv si nepamätám absolútne nič. Väčšinou to chodí po častiach, no niekedy vôbec.

Panebože. Som úplne bez oblečenia, v lese. Čo vôbec nie je dobré.

Nadýchnem sa. Cítim sliepky a kravy, čerstvú zeleninu a ovocie, pot z nejakého starého muža.

Rozbehnem sa za pachom, až kým neuvidím dom. Je bielej farby s červenou škridlovou strechou. Typická farma. Stačí nájsť farmára.

Pozriem na nechty a narastú mi drápy. Postačí na to pomyslieť. Je to dosť nechutné, ja viem. Poškriabem sa na ramenách, nohách, raz na tvári-trochu, na líci a aj na bruchu. Objavia sa tenké potôčiky krvi.

Musím si pohnúť, kým sa to zahojí.

"Pomóc!"zakričím a za chvíľu sa rozletia dvere. Asi päťdesiat ročný muž vybehne na verandu.

Snažím sa zakryť rukami . Počujem ako zhíkne a rýchlo zabehne do domu.

Vráti sa s dekou. Krv už zasychá.

Snaží sa na mňa nepozerať. Vďačne si vezmem deku a obalím sa do nej.

"Ste v poriadku?"

"Ja...ja neviem čo sa stalo.Nespomínam si. Napadlo ma to," naoko zavzlykám.

"Panebože," zhíkne," poď dievča, poď dovnútra."

"Marie!" zvolá na nejakú ženu. "Rýchlo, rýchlo."

Vynorí sa z izby- asi kuchyni, lebo má zásteru- a zhrozene na mňa pozrie.

"Dones lekárničku," vyvedie ju z tranzu muž, predpokladám manžel; pretože majú rovnaké obrúčky.

Zamrmle, že ide a potkýňa sa.

"Dobre, dievčatko, presunieme sa do obývačky."

Pri tej prezývke sa skoro rozosmejem. No musím hrať ďalej.

Mám pocit,že som sa ocitla v nejakej dávnej dobe. Dubový stôl s obrusom, okolo neho gauč s kvetinkovou potlačou. Biele záclony sú hrubé a televízor úplne malinký. Staré rádio stojí na parapete.

"Ďakujem," vytisnem zo seba a Marie príde s obväzmi a dezinfikáciou. "Nemyslím si,že to bude treba."

"Samozrejme, že bude," farmár sa trpko zasmeje. "Videl som otvorené rany."

Ktoré sú už dávno zahojené, mám chuť povedať. "Máte pravdu. Môžem sa ísť okúpať a ," kývnem k obväzom.

"Určite. Budeš si to vedieť obviazať, však? Marie odveď ju do kúpeľni a daj jej oblečenie. Nachystám čaj."

Stará, veľká keramická vaňa stojí na štyroch nohách a vyzýva ma. Marie sa na mňa usmeje. "Budeme v obývačke."

Po ranách ani stopy. Rýchlo sa umyjem a zmyjem zo seba svoju krv. Zoschnutá ide dole ťažšie, no nevadí.

Vlasy sa sfarbia na tmavo, keď ich zasiahne voda. Fén tu asi mať nebudú. Alebo?

Nechce sa mi odtadiaľto odísť. Doma ma nič úžasné nečaká,len otázky typu kde som bola.

A čo im mám povedať??

Mami, tati, chcem vám oznámiť, že už ten nejaký piatok sa premieňam na nekontrolovateľnú beštiu. Neuvedomujem si čo robím a je možné, že som už niekoho zabila. Alebo len ublížila, poškodila majetok, roztrhala zvieratá...