Vlčia sila

4.Kapitola

Ako som čakala v rade na jedlo,všimla som si kývajúcu Ronnie. Kuchárka mi naloží trojuholník pizze a krabičkový,jablčný džús. Je to môj obľúbený.

Poberem sa k Ronnienmu stolu,ktorý je pre štyroch ľudí.

"Kde máš brata?"spýtam sa jej.

"Za chvíľu príde. Sadneš si?"

Neviem či to bola otázka alebo príkaz. S nevôlou sa teda posadím,ignorujúc hlasy.

"Ako sa zatiaľ darí?" Odhryznem si.

"Nič moc,"povie po chvíli. "Spoznala som pár kráv,idiotov,nepríjemných učiteľov."

"Vitaj na miestnej strednej,"zdvihnem kútiky úst a moje zmysly zrazu spozornejú.

Zacítim jeho vôňu-cigarety,voda po holení,škorica?!,vlčí pach- skôr než príde dnu.

Ani mi nie je čudné,že okolo neho je hlúčik báb. Chichotajú sa,prehadzujú vlasmi a oblizujú pery.

Neviem,som jediná,ktorá si myslí,že sa správajú ako totálne chudery?

"Kto to je?" Ronnie počujem len okrajovo.

"Kto?"

"On predsa,"zagúľa očami. "Aj ty na neho pozeráš."

"Nepozerám,"ohradím sa. Pozerala som,však?

"Tvoja vec. Tak,kto to je? "

"Neviem,prečo? Páči sa ti?"podpichnem ju.

"Tebe snáď nie?" pokrčí nosom. "Veď pozri naňho."

Neviem prečo mi pripomína Josha Hutchersona.

No vlasy má skôr ako Ian Somerhalder.

Pripadám si ako v klasickom romantickom filme.

Nový chalan=všetky ho chcú.

Hlavná hrdinka ho nechce=on ju chce.

A nakoniec žili šťasne až do smrti.

Klasika. Klišé.

Závada-vlkodlak. Je krvilačné monštrum.

Ako ja.

Ale ja nie som vrah. Nevraždím ľudí. Teda,dúfam,že nie.

Nie,rozhodne nie.

Vyruší nás niečí hlas: "Bože! Veď vy slintáte!"

"Drž hubu,Nick,"prepichne ho pohladom sestra.

Sadne si oproti mne a zasmeje sa. "Kľud,baskervilský."

Modlím sa,aby si nesadli niekde k nám.

Uff. Idú ďalej.

A zrazu sa otočí. Jeho oči si nájdu moje.

Zašklabí sa a niečo povie svôjmu doprovodu.

Vybuchnú smiechom. Naposledy na mňa rýchlo pozrie a vyberú sa k najvzdialenejšiemu stolu.

"Tak som rozmýšľal,"ozve sa Nick. "Vieš čo bolo v noci,keď ťa napadli?"

Zareagujem zle. Roztrasiem sa. "Nie. A neboli to ľudia."

"O čom to trepeš,Nick?"oborí sa naňho Ronnie.

"Nechaj ma dohovoriť,Veronika. Neznáša svoje celé meno,tak ju tak volám,"prezradí mi. "Dedo povedal,že si bola doškrábaná.Ako pazúrmi."

"A nahá,"dodá Ronnie.

"Presne tak,"súhlasí s úškrnom." Tak som premýšľal..."

"To sme už počuli,braček,"skonštatuje.

"Ty ma nenecháš dokončiť,však?"

"Nie,nepoznáš ma?"

"Prestaňte,"odseknem. "Hovor k veci Nick."

"Veď ja by som rád,"zašomre.

"Bráni ti v tom niekto?" žmurkne naňho Ronnie.

S Nicky sme sa často hádali. Vlastne skoro každý náš rozhovor končí hádkou. Za to,že je sprostá ja nemôžem.

Väčšinou ma vyprovokuje ona. A keď jej vlepím facku-ani nie silnú- už uteká za mamou. A ja som tá zlá,samozrejme.

"...a určite som neslintala," Ronnie nesúhlasne pokrúti hlavou.

"Proste už držte klapačky." Pozrú na mňa,akoby zabudli,že som tam.

"Och,sorry. Fajn,takže viete čo bolo v tej noci iné?"

"Nevieme,Nick,nenapínaj nás už,"cmukne Ronnie.

Ignorujúc ju,pokračuje. "Bol spln."

Preglgnem."A?"

"Ako si sama povedala,nebol to človek. Ale,čo ak to bol len z polovice človek?"

"Orangután to asi nebol,"poznamená Ronnie.

Ako keby som vedela,čo bude nasledovať.

"Čo ak to bol vlkodlak?"