Vlčia sila

5.Kapitola

Po chvíli prvotného ticha,Nick vyprskne do záchvatu smiechu. Ronnie sa k nemu pridá.

"Čo je Ciara? Tebe to nepríde vtipné?"vytisne zo seba popri smiechu Nick.

"Len som myslela,že si na niečo fakt prišiel,"zaklamem a znova odkusnem z pizzi. Teda si nevšimli môj výdych plný úľavy.

Musím preč. Vypadnúť preč.

"To preto,lebo ho nepoznáš,"zaškerí sa Ronnie. "Je tupejší než tekvica."

"To teda nie som!"

"Rozhodne si!"

"Nie som,krava!"

"Si,ty debil."

Ani si nevšimnú keđ odídem. Aspoň na niečo sú hádky dobré.

Na streche si rozbalím džús. Prepichnem určené miesto slamkou slamkou a pijem.

Zazvoní na vyučovanie.

Poviem,že mi bolo zle.

Za chvíľu sa rozletia dvere a dnu vpadne bozkávajúci sa párik.

Bola som tak zamyslená,že som ich ani nepočula.

Je to fakt trápne. Silno zakašlem.

Odtrhnú sa od seba a ja nahodím úškrn.

Vlčí chalan je tu s nejakou červenovláskou. No,počkať!

"Liv?"predstieram prekvapenie.

"My sa poznáme?"vytreští oči a začne sa upravovať.

V jeho očiach sa rozjasní. "Ty si Lívia?"

"Nevieš ako sa volám?"ohrnie hornú peru.

Zadržujem smiech,zadržujem smiech...

"Tak ja idem,pokračujte holúbkovia,"blisnem po nich oslnivým úsmevom a začnem vstávať.

"To nebude treba,"zastaví ma vlčí chlapec."Potom ti zavolám,zlatko."

Akonáhle povie 'zlatko' hnev z nej opadne. Tak neviem ako vám,ale mne by vadilo,keby chalan s ktorým som sa asi pred minutou pusinkovala,chce zostať s inou.

"Okej,fajn,pá." Mne nevenuje ani pohľad.

Keđ sa za ňou zavrú dvere,prehovorí: "Nemám jej číslo."

"V takom prípade to od teba bolo hnusné."

"Nič som jej nemohol sľúbiť,"pokrčí plecami."Zavolať jej nemám ako,takže..."

Preruším našu konverzáciu a sadnem si naspäť na okraj strechy.

Posadí sa pri mňa,tak sa o kúsok posuniem.

"Neboj,nehryzem,"uškrnie sa,ale zostane na mieste.

"O tom si nie som istá,"zamrmlem.

"Myslíš,že by som zomrel,keby padnem?"spýta sa vlčí pako.

"Môžme to vyskúšať,"navrhnem.

"To by sa ti páčilo,čo?"pokrúti hlavou,no jemne sa usmieva.

Prižmúrim oči. "Takže,ako dlho si to čo si?"

"To čo si?Vážne?" V očiach má pobavený výraz. "Bojíš sa to vysloviť,Ciara?"

"Nie,to teda nebojím,"odseknem."Si vlčí pako."

Na to sa rozosmeje. Chvíľu mám pocit,že sa dusí.

"Si fakt,zábavná,vlčica. Škoda,že väčšinu si hnusná."

"No,nikto nie je dokonalý."

"Ja som,"povie. A znelo to úplne vážne.

"A je to späť-vlčí pako."

Zahryzne si do pery. "Už od narodenia."

"Ale...ale ako decko si sa nemenil,nie?"

Pripadá mi to hrozivé. Toľká bolesť v nízkom veku.

"Daj pokoj,"nahodí grimasu,"nie,keđ sa to dedí,ide to od pätnástich. Mením sa len rok aj niečo."

"Aha,u mňa je to podobne. Rok aj niečo,"zopakujem. No asi je to menej.

"Je to trochu osobné,ale,ako sa to stalo?" Zrazu sú jeho oči iné.

"Fakt o tom nechcem hovoriť,"zašepkám a privriem oči. Tuho ich stisnem.

Nevítané spomienky prichádzajú na povrch.

"Možno niekedy?"nadvihne obočie.

"Možno."

Aj tak viem,že to nikdy nikomu nepoviem.

"Tak ja pôjdem,"vyhlásim do ticha,ktoré nastalo.

"Okej."

Pri dverách sa zvrtnem. "Ako vieš moje meno?"

"To by si chcela vedieť,však?" Je späť.

"Je logické,že to chcem vedieť,nie?"

"To je jedno,"odvetí."Je to nepodstatné."

Nie je,nie je,nie je.

"Ako sa voláš ty?"

"Hm,"zamyslí sa."Volaj ma Pew."

"Pew?"zasmejem sa.

"Všetci ma tak volajú,"usmeje sa. Nie veselo,skôr smutne. No prečo zaváhal?

Neurčito prikývnem a nezastavím,až kým nedobehnem na našu uličku.

******

Fakt moc ďakujem všetkým mojím čitateľom :)) Komentár ma poteší :))