Vlčia sila

17.Kapitola

Vchodové dvere boli zle zavreté. Vlastne,celé vyzerali až moc labilne.

Čudne to tam páchlo. Bolo mi na vracanie. Pre naše citlivé vnímanie to bol horor. Teda,aspoň pre mňa určite.

"Čo,dopekla..."Pew ukáže na schody a zhnusene sa zamračí. Nad kôpkou 'niečoho' lietajú muchy.

"Bože,je to mŕtve?"

"Určite. Pôjdeme výťahom,dobre?" Znel neisto.

Naposledy som na mŕtve telo-pravdepodobne nejakého hlodavca-hodila pohľad a stisnem tlačítko privolávajúce výťah.

"Ale najprv tu zaklopeme,nie?"kývnem hlavou k dverám vpravo.

Prikývne,zaťuká na ne a odstúpi.

Začujem ťažké kroky a nadávky. Padnutie fľaši na zem. Znova nadávky.

"Čo?!"odsekne muž,stojac medzi pootvorenými dvermi. Je veľký a smrdí po alkohole a zvratkoch.

"Dobrý deň,pane,"začnem docela dobre hraným milým tónom,"nebýva tu niekde James Stephen?"

"Kto sa pýta?"podozrievavo si nás prezerá. Vlastne len mňa.

"My..."

"Sme jeho priatelia,"stúpne si predomňa Pew.

Vyzeralo to ako až prehnane ochranárske gesto. Čo si to o mne myslí?! Že som nejaký pudel? Alebo čivava?!

"Priatelia,vravíte?"nadvihne obočie a našpúli pery. Nič pekné. "Tej slečne by som to povedal."

Odtisnem Pewa. "Tak hovorte."

Pew za mnou tlmene zavrčí. Toľko k jeho ovládaniu.

"V mojom byte by to bolo lepšie,zlatíčko,"chlípne sa usmeje.

Chladne sa zasmejem. "To určite. My sa opýtame inde."

Začnem sa otáčať,no chytí ma za zápästie a majetnícky mi ho stisne.

To je ten moment,keď nad vami prevládnu živočíšne inštinkty. Ochranárske.

Vytrhnem sa mu a prudko ho sotím do dvier.

"Pew,ja to zvládnem,"potichu-no neoblomne,ho uistím. "Choď sa spýtať inam. Najlepšie,ak to nebude na prízemý."

Po chvíľke váhania pešo odíde hore. Myslím,že tón môjho hlasu ho presvedčil.

Zvrtnem sa naspäť k tomu nechutnému kusu chlapa. Zviezol sa na zem a sedí opretý o dvere.

"Takže,zlatíčko,ty by si chcel ísť dnu? Žiaden problém,"sladko sa usmejem a kopnem ho do brucha.

Od bolesti zjačí.

"Psst,buď ticho,"upozorním ho a vrazím mu do sánky. Hlava mu buchne do dvier. Tupú boleť si nevšímam.

Vystrčím pazúre a ukazovákom ho poškriabem po líci. Spustí sa mu tenký potôčik krvi.

"Ciara!"

Otočím sa k Pewovi. Pozerá sa na mňa-ale nie ako vždy,tým sexy a záhadným,trocha vyzliekacím pohľadom. Je vystrašený,rozrušený.

"Tvoje oči,"hlesne,"tvoje oči."

"Čo je s nimi?"odseknem.

"Boli čierne."

Čierne? Zamračím sa. Ako čierne? Zväčšili sa mi zreničky,nie?

"Čo si zistil?"pýtam sa,ignorujúc čo povedal. Zatváram dvere toho muža a popritom ho počujem-ako dýcha a vzliká. Padavka.

"Čo si mu spravila?"

"Ale no tak,Pew,"rozhodím rukami."Je to ten typ chlapa čo týra zvieratká a bije ženy. Zaslúžil si to."

Povzdychne si."Aj tak...Každopádne,jedna milá pani mi povedala,že o nikom takom nevie,ale že tu býva nejaký Jamie."

"Môžme to skúsiť."

Nastúpime do výťahu a podľa pokynov od Pewa,som zatlačila šestku.

Začal si hrýzť spodnú peru.

"Čo je ?"nechápavo sa spýtam.

"Ja...,"na chvíľu sa zasekne."Ja som klaustrofobik."

"A to si nemohol povedať hneď? Mohli sme ísť po schodoch."

Skľudním sa. Adrenalím mi zase klesne a nahradí ho súcit. Alebo strach. Možno oboje.

"Bolo mi to trápne,"úsečne aa zasmeje.

Čudne naňho pozriem."Hlavne buď pokojný,dobre?"

Prirýchlo začne prikyvovať. Výťah zastane a my vystúpime.

"Ktoré dvere?"

"Neviem,"zažmurká,"skús oboje."

V prvých mi nikto neotváral. Druhé vyzerali byť v dobrom stave. Ako nie v dobrom,ale skvôr v obývanom duchu-zdalo sa,že boli nedávno natierané a kľučka nebola od prachu.

Započúvam sa do zvukov telky a zazvoním. Dvere sa otvoria takmer okamžite.

Stojí v nich mladík,asi dvatsať ročný,len v tielku a boxerkách. Pobavene sa usmejem.

Povedala by som,že niekoho očakával,keď otvoril tak rýchlo,ale teraz neviem.

Zmätene na nás hľadí a vykokce niečo ako 'prosím?'.

"Ste James Stephen?"ozve sa Pew.

Jeho výraz sa zmení. Stvrdne. "Nikoho takého nepoznám." A začne zatvárať dvere. Pew ich rukou zastaví.

"Neviete kde by sme ho našli?"

Nechápala som,prečo mu Pew vyká. A tiež prečo chalan taký vystrašený. Srdce mu prudko bilo.

"Tu nikto taký nebýva a ani nikoho takého nepoznám"nervózne zopakuje. "Dovidenia."

Drgnem do Pewa,nech mu v tom zabráni,zatiaľ čo ja vymýšľam niečo dôverihodné.

"My...nás sem poslali kvôli vášmu otcovi,"vyhŕknem. Už aj ja mu vykám. Je to podozrivé?

Úplne zmeravie."Môjmu otcovi?"

"Ak váš otec je Roland Stephen,"potvrdím a vyhývbam sa Pewovmu pohľadu.

Na chvíľu váhavo privrie oči. "Áno,je to môj otec."

******

Áno,áno,viem,zabite ma...moja lenivosť presiahla moje očakávania. Túto časť som mala napísanú už pred Vianocami,len sa mi ju nechcelo prepisovať :/

Tak sa ,dúfam,nová časť aspoň trochu páčila :) Inak,má vôbec zmysel pokračovať? :O

Vaše názory napíšte do komentárov :)

-Vanes