Vlčia sila

Predtým

Predtým

Na ďalšiu hodinu s pánom Weeksom som sa fakt tešila. Pripadala som si ako dvanásťročná pubertiačka,ktorá miluje nejakú rockovú hviezdu a má ísť na jeho koncert.

Preto som bola sklamaná,že bubúca hodina je až v pondelok.

No len čo som si pedstavila jeho oči-oči krásnej smaragdovej farby-sa mi rozbúchalo srdce.

Pokrútim hlavou. Fakt sa správam ako decko. No a vtedy mi cvaklo,že na dnešnej piatočnej školskej 'párty' bude aj on. Vlastne som tam ani nechcela ísť,no...

A pravdepodobne nemám nič na seba. Ale nevadí.

Ráno som vstala skôr,než som mala. Začať sa to malo po jedenástej-čiže logicky,to žiaden mejdan typu Hollywood nebude.

Celý dom spal,no bez otca,samozrejme. Nicky bola totižto chorá a tak aj s mamou boli doma.

Potichu som našľapovala.

V kúpeľni som si vydýchla. Ani som si neuvedomila,že zadržiavam dych.

Nie som ten typ čo sa maľuje tak,že na ksichte mu svieti omietka z rozičných farieb.

Som zástanca balzamov-občas špirály a ceruzky-a to je asi tak všetko.

Za to mamina,to už je iná trieda.

Otvorím jej skrinky. Ou.

Pozerám na laky,ktoré tu majú všetko farebné zastúpenie. Od metalicky zlatej cez mentolovú po staroružovú. Očné tiene rozhodne nezaostávajú.

Je tu toho neskutočne moc.

Najprv si umyjem vlasy(s maminým šampónom s vôňou ľevandúl),zabalím si ich do uteráka a hľadám fén. A ....kulmu alebo žehličku.

Chcem kučeravé vlasy,rozhodnem sa.

O pol hodinu som znova stála v izbe. Prezerala som výsledok a rozmýšľala čo na seba.

Aj tak si myslím,že som to už prehnala.

Vlasy som nechala na potom.

Vyhadzujem veci zo šatníka.

Hrozné,panebože,v žiadnom prípade,to by som ešte zvládla,rozhodne nie,zamietnuté.

Ježiši.

Nemám nič schopné.

A vtedy si spomeniem.

Minulé narodeniny. Darček od starých rodičov.

Z pod postele vytiahnem veľkú krabicu so stužkou na vrchu.

Uškrniem sa.

Babka mi vtedy povedala,že nech ju otvorím,keď to budem považovať za vhodné. Na zvláštu príležitosť.

Alebo tak nejak.

Odbalím ju a veko odložím.

Vyberem odtadiaľ šaty-asi pokolená,takej istej farby ako moje oči,s mašľou vzadu a bez ramienok.

Sú neskutočné.

"Babi,ďakujem,"zašepkám do vzduchu.

Má sa to začať o jedenástej.

Pozriem na mobil. Mám ešte dve hodiny čas.

Idem na tie sprosté vlasy.

*****

Čas-10:51.

Výsledok-obstojný.

Výraz mami-na nezaplatenie.

Bola som už nachystaná a šla po schodoch dole,keď vyšla mama z kuchyni.

Zbadala ma a s kávou v rukách prudko zastavila.

"Ciara?"

"Mami?"spýtala som sa s úsmevom.

"No,myslela som si,že nejdeš,"vykokce.

"Zmenila som názor."

"Tie šaty...sú také modré ako tvoje oči. To sú tie od babki?"

Prikývnem.

"Tak sa bav. Idem skontrolovať Nicky."

Dole som naposledy pozrela do zrkadla.

Vlasy totálne zafixované lakom,aby sa mi kučery nezničili. Dymový mejkap (ďakujem,youtube),šaty ako uliate,nechty na čierno a na krku medailón so strieborným vlkom.

Mojím obľúbeným zvieraťom.

Obujem si vysoké,čierne conversy.

Vonku zatrúbi auto.

Vybehnem z dvier a nastúpim k Lake do zadu.

"Dobrý,pán Jackson,"pozdravím jej otca.

"Ahoj,Cé,"v zrkadle zbadám jeho úsmev.

Laka mňa vyvaľuje oči.

Len na ňu žmurknem a vyrazíme.

*****

Tak veľmi krátka časť,ale snáď nevadí (: Vlastne sa tu ani nič nestalo,ale tak (: