11.Kapitola

155 12 2
                                        

Dospela som k záveru,že by som nemohla byť upírom.

Samozrejme v takom prípade,že existujú.

A nebudem popierať,že to je viac než možné. Ved keď po svete pobehujú ľudia čo si pri úplnku lámu všetky kosti a narastá im srsť,tak prečo nie,po krvi bažiace monštrum?

No naspäť k problému zvanému 'žeravá guľa'. Zobudila som sa na to,že mi prepalovala zrak.

A hej,oči som mala zavreté.

Keby nie som vlkodlak,ale taký Drakula,lahnem popolom.

Moje posledné želanie by bolo byť roztrúsená niekde v Anglicku,keďže som tam nikdy nebola a Londýn je moje vysnívané miesto.

A ďalšie želanie,aby Nicky nedostala moju izbu. To ju potom radšej odkážem mojej super protivnej sesternici Maddie.

Otvorím zhorené očká a otrávene zazriem na okná. Kde sú tie posraté záclony keď ich človek potrebuje,no kde?!

Zmätene sa poobzerám. Na chvíľu mi vypadlo,že som nespala doma ale u Rowlandových.

U Rowlandových v kaštieli. Ten názov žeriem.

Zhodím zo seba paplón a posadím sa.

To som drichmala v kraťasoch? No čo sa nedozviem.

A v Pewovom tričku.

Pew...ten vlčí kretén ma pobozkal!

No okej,nie síce naozaj,ale tak,predsa,keď stúpiš na mínu,už je jedno či ti odtrhne ruku alebo ťa celého zabije. Tak toto bol totálne dementný príklad.

On ma pobozkal. Na líce. To je skoro ako na pusu.

Prečo som sa nebránila?

Neopľula ho alebo čo?

Niečo hlboko skryté vo mne šepká: Priznaj sa,že sa ti to páčilo. Priznaj,že ho chceš. Že je neskutočne krásny(dokonca viac než Damon Salvatore!!). Uvedom sa,v duchu si prikážem a vstanem.

Je to docela sterilná miestnosť,no zato svojím spôsobom aj útulná.

S manželskou posteľou na ktorej sú biele povlečky.

Vlastne celá izba je snehovej farby. Viete,nie tej pošlapanej,ale ako keď čerstvo napadne.

Ten čas zbožňujem.

Deti vtedy rýchlo chodia von,aby stavali snehuliakov či sa sánkovali na tej troche.

Tak krásny odtieň-tak nevinná biela izba.

Samozrejme,až na tie chýbajúce záclony. Tss.

Rohová skriňa,stôl so stoličkou a na podlahe parkety.

Aj balkón,juj. Vídem naň.

Slnko je vysoko. Až priveľmi.

Doriti! Škola.

No ten výhlad na záhradu,ma prikuje na mieste.

Ovocné sady sa ťahajú až kam oko dovidí.

A predním-teda technicky podomnou-bazén a terasa.

Bránky na futbal? Cool.

Aj jazierko a na ňom umelé kačky.

Príde mi to vtipné.

Vypuknem do smiechu. Rehocem sa ako pacient na psychiatrickej liečebni.

A v tom začujem ako sa privrú dvere.

Vlčia silaUnde poveștirile trăiesc. Descoperă acum