Mafiánová dcéra

24

Za celú noc som sedela v aute a plakala. Prečo mi musel takto ublížiť? Komu som čo urobila? A to som si myslela o ňom aký je dokonalý muž a je to ten najväčší bastard.

Rozhodla som sa že sa ani v hotely neukážem. Nemám na to silu. Psychicky som za túto noc vyčerpaná.

Vedela som že je niečo zle. Ale že až takto veľmi to by ma ani vo sne nenapadlo.

Pred dvomi týždňami sme sa vzali. A na čo. Aby som sa dozvedela takúto novinku a celé manželstvo letelo do koša ako kus papiera.

Benov pohľad

Celú noc sa mi neozvala. Neviem čo mám robiť. Telefón má vypnutý takže ju nenájdem ani cez GPS signál. Otec mal pravdu. Toto som posral až moc.

Ublížil som jej.
Sklamal som ju.
Toto si nezaslúžila.

Ona bola ku mne úprimná zatiaľ čo ja som ju klamal.

Celú noc som nespal. Stále som čakal kedy sa vráti aby sme sa porozprávali. Čakal som že sa vráti či už opitá alebo nejako mimo. Slnko začalo vychádzať a ona stále nikde. Bál som sa o ňu.

Nemám ani komu zavolať. Jej otec? Toho nebudem vyrušovať aj tak nebude u neho. Kamarátka? Žiadnu nemala. Bola stále len doma. Vôbec ma nenapadlo kde by mohla byť. Volal som aj na recepciu do hotela ale nič.

Som bezmocný.

Neviem čo mám robiť. Prvý krát v živote neviem. Nemal som podplatiť lekára za falošné testy ktoré povedia že nie som otcom. Keby som to nespravil čo by urobila ona? Ostala by so mnou alebo by ma opustila?

Teraz ani neviem čo bude ďalej. Kristin sa možno objaví ale čo potom? Sama povedala že budeme manželmi len na papieri. Naš vzťah bol možno pekný plný lásky. Ale ako sa vraví po smiechu príde plač. A ten prišiel ako blesk. Prišiel veľmi rýchlo a nečakane.

Nemohol som sedieť doma tak som sa vybral ju hľadať. Neviem síce kde ale niečo musím urobiť. Nasadol som do auta bez toho aby som doma niečo povedal. Vybral som sa a ani sam neviem kam.

Jediné jej obľúbené miesto bolo výhľad na mesto. Aj keď som pochyboval že tam bude musel som skúsiť tam ísť.

Pohľad Kristin

Bolo už ráno a ja som sa objavila v nejakej malej útulnej kaviarni. Čašníčka bola milá tak som sa s ňou chvíľu rozprávala a požiadala ju o telefón. Chcela som len zavolať domov. Dúfam len že telefón zdvihne slúžka a nie Ben.

Vytočil som telefónne číslo na pevnú linku. Po pár pípnutiach telefón zdvihol ženský hlas.

"prosím?"

"kto tam je?"

"pri telefóne Olívia. Slúžka. Želáte si?"

"Olívia to som ja Kristin ale nehovor nikomu že volám. Kto je doma?"

"Pán Ben niekam odišiel pred hodinou a Pán Robert tiež. Želáte si?"

"Fajn. Prosím ťa nech ti pomôže zopár dievčat. Presťahujte moje veci do hostovskej izby. Oblečenie aj všetko dajte do kufrov ale nevyberajte ho. Necháte všetko v kufri ale v hostovskej. Jasne?"

"Ako si želáte."

"ďakujem a ahoj." položila som telefón. Neviem čo spravím ďalej ale aspoň budem mať inú izbu. Rozmýšľala som aj nad prenajatím bytu v meste aj keď sa o to budú potkýnať novinári je mi to jedno.

Rozlúčila som sa s Beou čašníčkou a nasadla som do auta. Je čas ísť domov. Či už na dlhšie alebo len na par minút.

Zastavila som pred domom. Tam kde sme zažili zle aj dobre chvíle. Boli sme spolu za dobré a ja som tam bývalá vyše pol roka. Ale musím nad všetkým porozmýšľať. Rozviesť sa nemôžeme. To viem isto. Ani nebudeme môcť žiť oddelene. Na par dni odídem do bytu čo patrí Robertovi v hoteli. Musím sa rozhodnúť ale na tomto mieste to zrejme nepôjde.

Vystúpila som z auta a pomalým krokom sa vybrala do domu. Tam už na mňa slúžka čakala a pýtala si ďalšie rozkazy. Čo s kuframi?

"kufre dajte do auta. Len niečo zbehnem zobrať hore. A odchádzam" povedala som odmerane. Viem že sa k nim nesmiem tak správať ved oni mi nič nespravili.

"ale.." chcela ma prerušiť.

"žiadne ale. Povedala som kufre do auta. A žiadne telefonáty Benovi!" vyšla som po schodoch a zamierila som si to do pracovne.

Zavolám Robertovi aby vedel o byte. Isto ma pochopí. A predsa len on je majiteľ. Nemôžem sa tam na dva týždne zavrieť bez toho aby o tom vedel.

" Dobrý deň kancelária Roberta.. " prerušila som tu ženu.

"prepojte ma k môjmu svokrovi. Je to dôležité."

Po chvíle tichá povedala ako si želáte a čakala som kým budem s nim hovoriť.

"ahoj Kristin. Čo potrebuješ? To čo sa stalo len som chcel aby si vedela, nesúhlasil som s nim."

"ja viem. Chcem len aby ste vedeli že sa na dva týždne nasťahujem do vášho bytu. Potrebujem o všetkom porozmýšľať ale nie tu. A Ben nech za mnou ani nechodí."

"Ale jasne že môžeš. Ja proti tomu nič nemám pôvodne som čakala toto. Neboj sa budem ho držať na uzde."

"ďakujem a pekný deň." zložila som telefón a vybrala sa späť do auta. Bez slova.

Po ceste som sa zastavila v izbe aby som si od tial vzala pištoľ aj s nábojmi.

A čo čert nechcel to sa muselo stať. Vyšla som z domu a pred dom zaparkovalo Benove auto.

"kde si myslíš že ideš?" vystúpil z neho ako blesk ale ja som sa rozhodla ho ignorovať. Prešla som okolo neho a pokračovala som v ceste.

Chcel ma chytiť za ruku ale ja som sa mu šikovne vyhla, "nedotýkaj sa ma! Ani sa so mnou nerozprávaj. Chcem byť sama a porozmýšľať tak ma nechaj tak!" bolo jediné čo som povedala nasadla som do auta a vybrala sa do hotela.

Hneď ako som tam prišla milí páni čo tu pracujú mi vyniesli kufre do bytu. Bola som na predposlednom poschodí a ten výhľad bol nádherný. Ticho v byte. A sama. To je hlavne. Som sama a nikto mi nepomôže rozmýšľať tak ako som to plánovala.

Človek by sa mal vždy niekde vytratiť keď chce porozmýšľať. Nemôže dovoliť aby ho niekto prinútil urobiť to čo nechce.

Zapla som si svoj telefón a hneď mi tam vyskočilo minimálne dvadsať zmeškaných hovorov a správ od Bena.

No jedna jediná sms ma zaujala z tých všetkých. Bola to sms z čísla ktoré som nepoznala. Ale veľmi dobre som vedela kto to je.

Kto je nakoniec víťaz? Ty určite nie. Uži si prehru ty suka.

Zaskočila ma tá správa ale aj potešila. Och to dievča ani nevie s kým sa zahráva. A čo je najlepšie.

Pred tým som bola milá. Ešte vtedy. Ale teraz sa vo mne zrodil diabol.

Nevie s kým bude mať tú česť.