Hravá ✔ |2017|

11.

Ani som sa poriadne nestihla spamätať z toho šoku, a už ma pevne zobrala do náruče, v ktorom sa držala tak pevne, až som sa rozplakala.

To šťastie, to sa nedalo opísať. Bola som taká šťastná a vďačná Oliverovi. Síce mi mohlo dopnúť, že teraz nepôjdeme spolu len tak domov, vedela som, že ju vidím len na pár minút, aj tak sa mi po tých dňoch vkradla do duše malá nádej, ktorú som už tak veľmi potrebovala.

,,Amy.. Nemôžem byť viac než šťastnejšia, že ťa vidím. Aspoň na pár minút." napokon matka prehovorila. Odpojili sme sa od objatia a pozreli si do očí.

,,Mami, prečo ťa uniesli? A čo ti tam robili? Ja.. Keby som mohla, tak.." začala som a vnútri ma zožierali výčitky. Sťažovala som si na všetko, ale moja matka na tom bola ešte horšie. A ja som sa ani nepokúšala ju nájsť, aj keď som mala taký pocit, že je nažive.

,,Pššt," tíšila ma, ,,Nebolo to také hrozné, ako si myslíš. Nemusíš mať vôbec výčitky, dobre?"

Prikývla som, aj keď som na tom bola stále rovnako, no musela som si teraz užiť túto chvíľu a nie si niečo vyčítať.

,,O čo im ide? Keby chceli peniaze, tak by asi prezreli úplne všetky budovy, ktoré patrili otcovi, aby niečo našli. Prečo ťa museli uniesť??" konečne som to zo seba dostala a dúfala, že konečne dostanem aj odpovede.

,,Pozri, zlatko. Viem, že hľadajú nejaký kufrík, ale neviem presne, o aký kufrík sa jedná a čo v ňom vôbec je. Ale pamätám si, že otec naňho vždy dával pozor a asi preňho niečo znamenal. Len chcem, aby si ho našla a pozrela sa, čo v ňom je. Podľa mňa tam je niečo dôležité.."

Znova som len prikývla a rozmýšľala, čo by v tom kufríku malo byť. Myslela som, že v ňom budú nejaké peniaze, ale keď o tom mama vravela takto, začínala som si byť neistá. Zdal sa dobrý nápad, o tom teraz nepremýšľať, ale nemohla som si pomôcť.

Mama sa pozrela za mňa, a ja som vedela, že už musí odísť. Smutne som sa na ňu pozrela, poslednýkrát ju objala a sledovala, ako odišla so slovami: ,,Odchádzam, ale hneď sa uvidíme."

Výdychla som z vzduch z pľúc a pripravila sa na další pohľad na Daniela. Mamu odtiaľ dostanem, to si prisahám, ale teraz je čas vrátiť sa do bežných dní.

Síce to už asi nikdy nebude tak ako v bežných dňoch bolo.

S ďalším nádychom som roztvorila plachtu a hneď sa na mňa obidvaja pozreli. Podišla som trochu bližšie ku Oliverovi a na moje prekvapenie som ho objala. Možno som to urobila aj preto, že som chcela cítiť jeho vôňu, a to, že je taký sexy, by malo byť vyhlásené za nelegálne, lebo keby som mala penis, tak by sa mi hneď postavil. Nebolo to dlhé objatie, za čo som si aj ďakovala, lebo som mala pocit, že by som ho objímala tak dlho, až by to bolo trápne.

,,Aj ja som sa na tom zúčastnil." prehovoril idiot. Otočila som sa naňho, ale držala som si chladnú tvár.

,,Dobre, môžeš už ísť. Ale dávaj pozor, aby ťa nikto nevidel." varovne prehovoril Oliver na Daniela. On si na to niečo povedal popod nos a následne zmizol za tou plachtou. Nevedela som, ako sa im vôbec podarilo ju tu doniesť a kto ju tam vlastne odvezie, ale podľa všetkého to bude práve Daniel.

,,Vravel som." namyslene sa usmial Oliver. Najprv som nevedela, čo myslel, ale keď som si spomenula na to, čo vravel v aute, hneď som pochopila.

,,Myslím, že si toho ešte máme veľa povedať." vážne som povedala. Nemala by som sa na neho hnevať za to s Danielom a ani nahnevám, ale aj tak som sa cítila.. Ani neviem, ako by som sa teraz mala cítiť. Z jednej strany som bola šťastná, že som mohla vidieť matku, ale aj smutná, lebo to nebolo už navždy, potom mi Daniel pripomenul staré časy, ale tiež som bola škodoradostná, keď som videla, ako musí poslúchať Olivera.

A nakoniec som bola mimo z Olivera a jeho mužnosti.

,,Ako sa vám to podarilo?" Keď sme vyšli von, hneď ma ovalila zima, ale pocit, že hneď budem zas v aute a ešte s ním, ma zohrial natoľko, aby som sa nad tím čo i len pozastavovala.

,,Nebolo to ťažké. Samozrejme, som musel niekoho požiadať o pomoc a ten debil bol jediný, ktorý mohol. Ide skôr o pomstu. Ten človek, ktorý im šéfuje, je strašný a chcel som ho zničiť už dávno a teraz to je dobrá príležitosť.. Môžeme si pomôcť navzájom." Keď to dopovedal, zavrel za mnou dvere a kým došiel na druhú stranu, ja som rozmýšľala, čo mu asi tak urobil. Nebol jediný, kto mal dobré dôvody ho zabiť, aj keď mi o nich nepovedal, mala som ich aj ja. To ich šéf mi zabil otca a teraz uniesol aj matku.

A ja som ho za to nenávidela.

,,Ako sa volá ten váš šéf?" spýtala som sa ho, keď nasadol do auta. Vedela som, o koho sa jedná, ale nikdy som ho nevidela a ani neviem ako sa volá. Asi si ten ich šéf potrpel na anonymite.

,,Filch. Neviem, či to je jeho pravé meno, ale takto ho volá každý."

Filch.

Rein.

Tie prezývky sú čoraz viacej blbšie.

,,Čo ti urobil?" aj keď som vedela, že mi neodpovie, opýtala som sa to. Na sekundu sa na mňa pozrel, ale hneď odvrátil zrak na cestu. Čakala som, že aspoň povie niečo ako nie je to tvoja vec, ale on bol ticho. Vedela som, že to nie je také ľahké povedať to a chápala som ho. Otočila som hlavu na okolité domy a nechala to tak.

Mala som teraz iné plány.

,,Nenávidíš ho tak ako ja?" pokračovala som, načo sa na mňa spýtavo pozrel. ,,Tak sa mu spolu pomstíme."