Hravá ✔ |2017|

27.

Mala som pocit, že sa to zvrtlo veľmi rýchlo.

Prvé, čo ma prekvapilo, bolo to, že mu naozaj volal Daniel. Možno to bol osud alebo len náhoda, ale ozval sa práve vtedy, keď sme sa, povedzme, išli pobozkať.

Nakoniec sme sa dohodli, že tu príde a spolu všetko vymyslíme. Už nešlo len o pomstu, išlo o kufrík a veci, ktoré sa môžu stať, ak im ho nedáme. A išlo aj o vyslobodenie Elen.

Oliver mi vysvetlil všetko potrebné, čo sa teraz bude diať. A nezabudol spomenúť, že tu teraz budeme všetci traja aspoň na pár dní.

Nevedela som, či to zvládnem, keďže obidvaja mi pripomínali minulosť. Ale nešlo o to len z mojej strany, ale aj ja im som ju trochu pripomínala.

Celé je to také zvrátené.

Teraz sme všetci traja sedeli v obývačke, a zatiaľ čo sa oni o niečom dohadovali, ja som premýšľala s pohľadom upreným na Olivera.

Nemohla som naňho prestať myslieť. Po tej "našej" chvíľke sme sa sústredili na Daniela, a aj keď sme tu už tri dni, odvtedy sme sa nerozprávali.

Akoby sa mi vyhýbal alebo na mňa zabudol.

,,Amy?" ozvalo sa. Otočila som hlavu na Daniela a čakala, čo odo mňa chce.

,,Čo je v tom kufríku?"

Konečne som sa prebudila a celá sa narovnala. Obidvaja na mňa pozerali a tiež čakali.

,,Ja neviem.. vážne neviem." odpovedala som zmýšľajúco.

Obidvaja prikývli, Oliver nakoniec odišiel a ja som tu ostala sama s Danielom. Cítila som sa pri ňom, ani neviem ako, síce to bolo už dávno... to celé, čo urobil.. Aj tak dúfam, že ho už čoskoro neuvidím.

,,Ako sa máš?" spýtal sa a nespúšťal zo mňa zrak. Bolo tu také ticho a on sa ho snažil prelomiť.

,,Ako myslíš, že sa mám?" znudene som povedala a skryla si hlavu do dlaní.

,,Je mi to ľúto.." začal, ,,To všetko.. Myslíš, že by sme mohli začať odznova?"

,,Daniel, prosím.. Kašli na to. Bolo to už dávno."

Mala by som sa naňho hnevať? Že ma znásilnil a urobil mi jazvu? Bola to jeho sestra, ktorá to vtedy mala všetko v moci. Nikdy mi neprišiel zlý, ale keď mi to urobil, začínala som si myslieť, že je. Dokonca som ho preklínala.

Ale teraz.. Teraz už nemám síl na niečo takéto. Neodpustila som mu to, ale nebudem sa teraz ku nemu správať nejak zle. Aj tak ho už po tomto neuvidím, však?

Prišiel ku mne a dotkol sa môjho chrbta. Ten dotyk bol pre mňa trochu nepríjemný, a hlavne, keď to bol jeho dotyk.

,,Choď od nej preč." prehovoril Oliver, ktorý práve vošiel do miestnosti. Vyzeral byť mierne nahnevaný, alebo sa mi to len zdalo.

,,Neboj, neznásilnim ju tu." zasmial sa, ale aj tak ma pustil.

,,A vtedy si ju neznásilnil?"

,,Dobre, prestaň." zahlásila som unavene. Chcela som teraz pokoj, aj keď to bolo možno milé od Olivera, že ma takto ochraňoval, nemala som náladu.

Postavila som sa a odišla z miestnosti. Išla som do "mojej" izby, kde sa mal nachádzať kufrík. Mala som na všetko nervy, chcela som vedieť pravdu.

Nuda, viem