Hravá ✔ |2017|

43.

,,Vieš čo?" začal Oliver, keď sme ráno vstali a ešte stále nahí sme ostali v posteli. ,,Už tu nechcem byť. Pôjdeme preč, spolu."

,,A kde by sme išli?" zasmiala som sa.

,,Naspäť. Vlastne som zabudol, že ti mám všetko vynahradiť. Sľúbil som, že sa o teba postarám, a tak aj urobím, poklad."

,,To od teba nechcem, aj keď si mi niečo dlžný."

,,Dlžím ti toho veľa. A hlavne za to, že si mi zachránila život."  usmial sa znova a nahol sa ku mne po jeden bozk.

,,Vymyslel som to tak, že sa vrátime tam. Ty predáš svoj byt a pôjdeš ku mne. Budeme aspoň spolu.. A môj dom je oveľa krajší." srandovne sa zasmial a ja som nemohla  robiť nič iné, než sa zasmiať tiež, aj keď ma možno urazil.

,,Nerob zrýchlené závery, ani nevieš, čo.." A asi nechcel nič počuť. Jednoducho mi dal bozk a ja som musela ostať ticho.

Nevedela som ani opísať, ako som sa cítila. Bolo to niečo tak sakramentsky veľké. Také, ako keď máte prvého frajera a neviete, čo pri ňom robiť, a cítite sa tak úžasne a zamilovane.

Ja som sa tak cítila. A bolo to ešte lepšie, než keď som sa zamilovala do Waltera Grafa.

,,Dobre, láska, nebudem ťa do ničoho tlačiť. Len si teraz chcem užiť tie chvíle, lebo také niečo som ešte nezažil."

****

,,Ešte nesmiem zabudnúť na toto."

Zasmiala som sa a prikývla, že chápem. Ale nechápala som.

Oliver bol ako žena. Neboli sme u Stephana dlho, ale už si tu stihol dať kopu vecí a teraz všetko hľadá. Áno, rozhodli sme sa odísť naspäť.

Síce som si bola istá, že ma do klubu už určite nepríjmu, aj tak som šla. Mala som tam byt, ktorý mi už asi aj zobrali, ale bol tam môj "domov" v ktorom som doteraz prežívala.

Nasadli sme do auta a vyrazili na nie až tak dlhú cestu. Za ten čas sme spolu neprehovorili, no Oliver si dal svoju ruku na moje stehno a to už pre mňa niečo znamenalo.

Keď som vtedy vravela, že mi pri ňom stoja bradavky až tak, že mi ide prasknúť podprsenka, teraz to bolo ešte horšie. Možno by si niekto mohol myslieť opak, ale predsa ja nie som žiaden sukničkár.

,,Mám ťa odviezť do tvojho bytu?" spýtal sa ma, keď sme boli na križovatke, aby vedel, kde odbočiť.

Prikývla som a rozmýšľala o veciach, čo sa v tomto meste zmenili. Na lampách už boli vianočné ozdoby a mne to pripomínalo moje najkrajšie Vianoce, keď ešte mama aj otec boli s nami. Ale teraz je to inak. A dúfala som, že to inak prežijem s Oliverom. Lebo čo môže byť lepšie, než stráviť sviatky s niekým, koho milujete?

Asi sa veľmi rozprávať nechcel. Celú cestu bol ticho a síce bola jeho ruka na mojom kolene, niečo s ním bolo a ja som chcela zistiť čo.

Zastavil a čakal. Žiadne slovo ani úsmev, len čakal, kedy vystúpim. Povedala som si, že to nenechám tak, ale keď ani po mojom dotyku nereagoval, otvorila som dvere.

Ale potom som si to rozmyslela a zavrela ich naspäť.

Čakala som, kedy to spustí a pozorovala ho.

,,Vieš.. Daniel sa mi priznal, že ste spolu spali." povedal zrazu.

,,Čo?" Rýchlo som sa otočila a hľadala niečo na náznak toho, že si robil srandu. Ale on mal vážnu tvár.

,,Nehnevám sa, viem, že som bol preč a ty si potrebovala oporu a jediný, kto tam s tebou bol, bol on. A ani sme spolu nič nemali, len.."

,,Hej, počúvaj ma," rozhodla som sa zakročiť, ,,Potrebovala som oporu, ale tou som bola celý čas ja. Áno, pomohol mi a aj som uňho bývala.."

,,Prosím, nehovor mi to. Nechcem to počuť." privrel oči a okusoval si pritom peru. Vedela som, že ho to hnevalo, síce by nemalo ani prečo, a tešilo ma to. Bol to znak toho, že mu na mne záležalo.

,,Nespala som s ním," Otočil ku mne hlavu a neveriaco na mňa pozeral. ,,Nespala. Netuším, prečo by ti také niečo hovoril, ale nie je to pravda..Ty si bol za rok jediný, s ktorým som spala. Dvakrát."

Nakoniec sa zasmial tiež a vedela som, že už je dobre.

,,Ten hajzel.. Bál som sa. Lebo, ani neviem prečo, len ma to bolelo. Ani nevieš ako som si vydýchol." Pobozkal ma na čelo a objal ma pevne a vďačne zároveň.

,,Milujem ťa."  Ďalší úsmev.

Koľko má tých sakramentsky dokonalých úsmevov v jeho zbierke?

Chcela by som to vedieť.

Zvraciam z terajšej romantiky, ale predsa tu musí byť.