Život na jednej lodi

Kapitola 11.

Je možné, aby človek celý deň nič nerobil a aj napriek tomu nemal ani silu sa postaviť z postele? Ešte prenedávnom by som si myslela, že človek, ktorý sa ani z postele postaviť nemôže je buď smrteľne chorý, alebo je lenivý a nezaslúži si aby sa o neho niekto staral. V živote by mi nenapadlo že sa dá byť vyčerpaný len z ležania. Ale ako sa ukázalo, je to možné, dokonca i u mňa.

Môj vlastný zúfalý stav ma rozosmieva. Popri smiechu sa však tisne aj niečo iné, čo sa celou silou snažím zatlačiť hlboko do podvedomia, nevnímať to, nespomenúť si na to. Vždy sa to však vynorí aj napriek mojim snahám a dobýja si svoje miesto v mojom vedomí. Možno tento boj ma takto unavuje. V určitom bode v čase sa dvere od mojej izby odomkli, čo ma trochu prebudilo, ale len dosť na to, aby som zaregistrovala ako si tá osoba išla po niečo do šatníka pravdepodobne zakotveného do podlahy alebo steny a odišla.

Po odchode som zase upadla do svojho bezčasového stavu, čiže som nemala potuchy o tom, koľko času prešlo kým zase niekto vstúpil. Tentoraz sa mi prihovoril a aj keď som nerozoznala slová, rozumela som, že je to muž. Často niečo hovoril a odmlčal sa kým znova prehovoril. Iba som na neho pozerala prázdnym pohľadom a pomyslela si čo také asi môže hovoriť.

Výstražné znamenia sa v mojej hlave rozblikali, keď sa nahol ponad mňa a chytil ma za ruky. Síce som bola tým pádom trochu viac pri vedomí, ešte stále som nemala chuť sa hýbať. Začala som však rozoznávať jeho slová. "..la by by si však aspoň niečo vypiť alebo zjesť." Zdvihol ma a posadil tak, aby som sa chrbtom opierala o stenu. Zobral niečo zo stola a podržal to pred mnou. Pomaly som presunula pohľad z neho na to čo držal v ruke. Pohár?

Automaticky som sa pokúsila pohnúť rukou aby som si zobrala pohár, ale iba som ruku som iba zdvihla z postele, kým som zaregistrovala bolesť. Zasyčala som a vrhla pohľad na svoju ruku, ktorá bola obviazaná. Kedy mi ju stihol obviazať? A prečo?

"Ah, samozrejme. Musí to byť dosť nepríjemné. Môžem ti pomôcť." Zdvihol pohár bližšie ku mojim perám. Pozrela som na neho a niečo mu hľadala v tvári. Ani neviem čo, možno neúprimnosť? Nič som však nenašla. Sklopila som zrak k poháru a trochu posunula hlavu dopredu. Opatrne nakláňal pohár aby som sa mohla napiť ale neoliať sa.

Zdvihol zo stolíka ešte kúsok chleba s niečím navrchu ale nebola som hladná, tak som len otočila hlavu nabok. Vzdychol si a položil ten chlieb späť. "Pozri. Chápem, že ma, a všetkých pirátov, nenávidíš ale nie všetci sú až takí zlí. Väčšina z nás sa len snaží chrániť nevinných ľudí proti kráľovským hliadkám."

Pozrela som sa neho so zmachmúreným obočím. "Nemáš to trochu naopak?" Môj hlas mi znel trochu zvláštne a chrapľavo.

Tiež sa zamračil a zúžil oči. "Ako to myslíš naopak?"

Mľaskla som jazykom. "Kráľovské hliadky majú ochraňovať nevinné rodiny proti pirátom. Nie naopak."

Prekrížil si ruky a oprel sa dozadu o operadlo stoličky. Chvíľu na mňa pozeral, čo navodilo napätú atmosféru. "Vieš, tie tvoje kráľovské rodiny mi zabili matku."

"Pirátske rodiny nie sú-"

"Ona nebola pirátka!" Skočil mi nahlas do reči. "A ani ja som nebol. Mal som štrnásť rokov. Jeden z tých Hadov ju však zabil len preto, že mu nevedela povedať kde v meste sa skryl zločinec, ktorého hľadali. Bol som pri tom." Ako sa odmlčal, nevedela som čo povedať. Možno jeho matka bola z niečoho vinná alebo podozrievaná. Nechce sa mi veriť, že by len tak niekoho Kráľovské hliadky zabili. Ale skôr než to, pripomenulo mi to niečo iné...

"Moja matka tiež zomrela." Prekvapilo mňa a asi aj jeho, že som to vypustila z úst. Ale už sa to hrnulo a nevedela som to zastaviť. "Mala som asi šesť rokov. Už si ju takmer nepamätám. Prichýlil si ma jeden obchodník z dediny, ktorý mi povedal, že to pravdepodobne boli piráti, keďže umrela počas plavby. Bola som tam až kým..." Rýchlo som zavrela ústa, už som takmer povedala príliš veľa.

Nezdalo sa, že by pokladal moje náhle odmlčanie za podozrivé. Vyzeral len trochu zamyslene. "Čiže to je dôvod prečo tak veľmi nenávidíš pirátov?" No, nie celkom ale prikývla som. Chápavo zahmkal a trochu pokyvkal hlavou. "Ale nie všetci piráti sú zlí. Aj keď je ich dosť takých, ktorým je jedno koho krv majú na rukách, my takí nie sme." Horlivo ma presviedčal. Vôbec mi nešlo do hlavy prečo. Čo mu na tom tak môže záležať. Iba som zdvihla jedno obočie na neho.

Vzdychol si a zase sa oprel dozadu na stoličke. "Počúvaj, nemáš žiadne zlé úmysly alebo niečo také, tak nám to proste povedz a vyhodíme ťa v najbližšom mestečku. Nemáme potrebu tu držať nejakých zajatcov."

"A potom čo? Vyhodíte ma v mestečku a tam budem čo robiť? Nemám peniaze aby som sa nikam dostala ani žiadne z mojich vecí, ktoré by som mohla predať."

Vrhol na mňa kyslý pohľad. "To už je tvoj problém. Do tejto šlamastiky si sa dostala ty sama a budeš sa aj z nej ty sama vyhrabať."

Odfrkla som si. "Chváliš sa tým ako nezabíjaš nevinných ľudí ale bez mihnutia okom ničíš iným životy. V podstate si ma práve zaniesol na dno. A odmietaš ma z tamaď vytiahnuť."

Oprel sa lakťami o kolená. Jeho tón hlasu bol taký ľadový ako výraz tváre. "Okrem toho tiež verím, že všetci by mali byť dosť silní na to aby sa sami vytiahli z hnoja. Myslíš že som niečo mal ako štrnásť ročné decko?" Rozprestrel ruky od seba. "A stále som tu." Keď som nič nepovedala, postavil sa a prešiel ku dverám. "Ani nepomysli na útek. Sme na šírom mori." A s tým odišiel.

Kto si myslí že je? Nejaký svätec, ktorý môže rozhodovať kdo dostane zmilovanie a kto nie? Nech sa ide niekam strčiť. Jeho návšteva mala však aj pozitívnu stránku. Udržala väčšinu depresívnych myšlienok hlboko pod povrchom.