Život na jednej lodi

Kapitola 38.

Hej-ho, čaute ľudia. Som späť s kapitolou asi po mesiaci. Nejako sa mi nedarí nájsť veľa času na písanie, čiže zatiaľ to vyzerá, že takto to bude istý čas. Pravdepodobne až do stužkovej, keďže nás učitelia radi poháňajú.(¯―¯٥)
Každopádne, dúfam, že sa vám táto kapitola bude páčiť a s radosťou oznamujem, že o niekoľko kapitol dopredu sa objavia nové postavy. (*´ω｀*)
Ďakujem za čítanie a vidíme sa nabudúce. Peace out✌️

¤¤¤¤

Ten ujko bol definitívne magický, kedže sme sa aj v tej hmle bez problémov dostali späť na loď. Mal som však zrazu zo všetkého nepríjemný pocit, všetka moja pozitívna energia spred hodiny preč. Začalo to, len čo sme uvideli čaro-ujka. To, ako sám rybáril uprostred oceánu v hmle bolo neprirodzené a už vôbec sa mi nepáčilo ako sa s ním Teiji inštinktívne bavil. Posádka sa tiež zaujímala o to, čo sme tam robili, ale nikto sa nič neopýtal, dokonca ani Lance, čo ma dosť prekvapilo. S Teijim sme odložili čln a nasledovali Themis do spoločnej miestnosti. Sedela na stoličke a hypnotizovala fľašu na stole pohľadom. Akoby sa snažila rozlúsknuť nejakú hádanku.

"Pozeraním na tú fľašu nič nezmeníš." Poznamenal som.

Odtrhla od nej pohľad a ostro na mňa zazrela. "Tak ju otvor."

"Prečo si ju neotvorila ty?" Spýtal som sa so založenými rukami.

"Kriste pane..." Zahundral si Teiji popod nos a schytil tú fľašu. Bol by som sa zahanbil, ale prílš ma zaujímal obsah fľaše. Vytiahol zátku s malým puknutím, keď sa vypustil z fľaše starý vzduch. Najprv sa pokúsil vysypať si to, čo bolo vnútri do dlane, ale keď nič nevyšlo, nakukol do nej cez otvor a prstami vytiahol zrolovaný pergamen. Vyzeral relatívne zachovalo, no predsa len to bol pergamen a nie iba nekvalitný papier. Teiji ho rozložil na stôl. Rozmerovo nebol veľký, čiže s Themis sme museli prísť bližšie, aby sme videli, čo na ňom je.

"Čo do frasa..." začal Teiji, ale ani nepotreboval dokončiť tú vetu. Na pergamene boli tri veci. Malý obrázok loďky, krížik a prerušovaná čiara, ktorá ich spájala. Žiadna mierka, ostrovy ako na mape, nič. Vyzeralo to proste ako detská mapa k pokladu. Jediné, čo tam bolo, bola malá smerka ukazujúca sever.

Neveriacky som pokrútil hlavou. "To má byť nejaký vtip?" Začínalo ma to trochu štvať, že si z nás ten starček vystrelil.

"Ukáž sem." Zobrala si ten pergamen Themis a držala ho proti svetlu, obracala ho, skrúcala, ale na nič neprišla.

"Nič tam nie je, je jedno z akého uhla sa na to pozrieš." Povedal som jej chladne. Zdvihla oči o pergamenu a zadívala sa mojim smerom, hoci sa nezdalo, že by celkom vnímala moju prítomnosť.

"Nedáva to zmysel. Kira by mi nehovorila o niečom, ak by to nebolo dôležité a hlavne ak by si nemohla byť istá, či je to pravda." Hovorila viac sama pre seba ako mne.

"A naviac som o tom počul aj ja. Čiže to nemohlo byť iba tak." Namietol Teiji.

"Teiji, počul si o tom od rodičov, zdajú sa ti ako veľmi dôveryhodný zdroj?" Spýtal som sa ho jemne, ale aj tak sa zamračil a bránil sa ešte zaťatejšie.

"To síce nie ale-"

"Ale čo? Teiji, tvoja rodina bola padnutá na hlavu. Hnali sa kade-tade v snahe nájsť niečo, čo pravdepodobne ani neexistovalo a už ani nespomínam, ako sa správali k tebe." Otočil som sa zase k Themis, ktorá ešte stále držala poloprázdny pergamen v ruke. "A to, že Kira si myslela, že je to dôležité ešte neznamená, že je to celkom pravdivé. Možno sa to len dozvedela ako nejakú báchorku a uverila jej pravdivosti. Možno... Biely drak vôbec neexistuje a my si tu iba naháňame vlastné chvosty..." Posledné som už povedal porazenecky a sadol si na najbližšiu stoličku. Nastalo na chvíľu ticho, až kým Teiji niečo nezavrčal a naštvane tresol dverami ako vypochodoval z miestnosti. Themis pokrútila hlavou a prišla bližšie ku mne s rozhodným výrazom na tvári.