Život na jednej lodi

Kapitola 26.

Prešiel som ešte raz očami zoznam vecí, ktoré nám treba. Zásoby jedla, nové plachty, celkom dosť medicínskych potrieb a ešte pár vecí potrebných na fungovanie lode. Otočil som sa na Teijiho, ktorý sedel vedľa mňa s nohami vyloženými na stole a požieral jablko z večere. "Teiji, na čo potrebujeme nové plachty? Nemali sme nejaké v zásobe?"

"Mali ale Lance povedal, že našli na jednej plachte dieru z toho boja na mori s Rowlingom a museli ju vymeniť kým sme boli v meste."

"Okej." Napadlo mi niečo, čo mi celý deň behalo po rozume. "Teiji. Ohľadom Hartvortu."

Trochu spozornel a zložil nohy zo stola. "Áno? Mali by sme tam prísť navečer."

"Ja viem. To som nemyslel. Skôr mi ide o Themis."

Zmätene sa zamračil. "Čo s ňou? V Harvorte nie sú Hadi ak sa bojíš toho."

Pokrútil som hlavou. "Skôr som chcel povedať, že by sme ju mali zobrať so sebou. Keď pôjdeme vybavovať veci a tak. A skôr než niečo povieš, viem, že si ohľadom nej veľmi skeptický a oprávnene ale mali by sme jej dať šancu si získať našu dôveru."

Vzdychol si, položil napoly dojedené jablko na stôl a prekrížil si ruky. "Mám taký pocit, že tvoju dôveru už má."

"Ale- nie ako... Pozri, ak jej nebudeme veriť, tak nebude nám mať ako dokázať, že si našu dôveru zaslúži."

Pokrútil nesúhlasne hlavou. "Len to s tou dôverou nepreháňaj. Som proti tomu, aby tu vôbec bola, keďže očividne sa ukázalo, źe je nebezpečný element."

Na tvári sa mi objavil maličký úsmev. "Ale aj napriek tomu ju tu necháš byť?"

Ostro na mňa zazrel. "Samozrejme. Teba by dvakrát nepotešilo, keby som ju hodil cez palubu. Toto zatiaľ nechám na teba. Ak sa ukáže, že je to podlý had, môžem povedať, že som ti to hovoril. Len si dávaj pozor na to, čo jej hovoríš. Nevieš čo proti tebe môže zneužiť." Znova si zobral jablko a odhryzol si z neho.

Trochu previnilo som uhol pohľadom, keď som si spomenul na konverzáciu z pred pár dní v koši. "No.. tak trochu som jej povedal o talizmanoch." Teiji sa prudko nadýchol, urobil zvláštny zvuk a rozkašľal sa. Rýchlo som ho začal búchať po chrbte. "Neboj sa, nepovedal som jej, že ich robíš ty. Len že je to nejaký starý ujko a že ho nemôže stretnúť."

Trochu priškrteným hlasom mi odpovedal, "Ešteže tak." a kašľal ďalej. Konečne sa zhlboka nadýchol a pokračoval už takmer normálne. "Už som si myslel, že ti tak zmútila zdravý rozum, aby si jej také niečo povedal." Prevrátil som očami. "Dokonca ani to si jej radšej nemal hovoriť. Okrem teba iba Bard a Lance vedia aké veci tu praktizujeme a ani oni nevedia, že ich robím ja."

Odvrátil som tvár. "Jasné, jasné.. Ja viem, nikto to nesmie vedieť, aby ťa náhodou nenašla tvoja švihnutá rodina druidov, alebo ten tyran. Koľkokrát som to už počul?"

"Len sa uisťujem. Nezájdi príliš ďaleko s ňou."

Pokrútil som hlavou. "Áno mami. Au!" Zhíkol som keď ma udrel do ramena

¤¤¤

Ráno som ešte pred tým, než opustíme loď rozdával rozkazy tým, ktorí ešte zostali na palube, lebo nestihli utiecť do mesta. Medzi nimi sa ocitol aj Lance, ktorý väčšinou vypadne z lode medzi prvými. Dokonca sa do mesta dostali aj Kai a Jayden. Aspoňže Jayden už umyl podlahu, inak by som ho šiel naháňať.

Teiji sa postavil vedľa mňa pri mostíku dole na mólo. "Môžeme ísť? Máme všetko?"

Zdvihol som obočie. "Nezabúdaš na niekoho?"

Naprv na mňa nechápavo pozeral, potom mu však svitlo a prevrátil očami. "Themis? Už tu mala byť keď chce ísť. Snáď zase nevyspáva." 

"Um, ja som tu."  Zvrtol som sa za hlasom a až vtedy si všimol Themis. "Bola som tu celý čas." 

Zíral som na ňu s vypúlenými očami. "Fakt?"

"Dobre už sme tu všetci, tak poďme." Otrávene sa ozval Teiji a potľapkal mi rameno.

"Ah, jasné." Otočil som sa na Themis. "Drž sa blízko pri nás, nech ťa máme na očiach, dobre?"

Zišli sme dole šikmým mostíkom a Themis sa zaradila vedľa mňa. "Čo som malé dieťa, že ma musíš mať na očiach?" Spýtala sa žartovne.

Teiji, na druhej strane odo mňa, jej venoval chladný pohľad. "Je to kvôli tomu, aby si zase nenapáchala nejakú škodu vzhľadom na to, čo si vyparatila minule."

Oči jej trochu pohasli a sústredila sa na cestu pred nami. Prišlo mi jej trochu ľúto, ale Teiji mal pravdu, čiže nejako som tomu nemohol protirečiť. Bez slova sme sa prechádzali čipernými mestskými ulicami. Ak sa to vôbec dalo nazvať mestom. Centrum bolo malé a meštianských domov len sporne. Zvyšok bol všetko len drevené domy a ulice z vydupanej hliny. Harvort nikdy nebol bohaté mesto, ale je sebestačné bez veľkých sociálnych rozdielov. Je to aj preto, že sem až dvorné jednotky nesiahajú. Pravdepodobne si nikto nemyslí, že obsadzovanie tohto ostrovného mestečka by malo nejaký úžitok. Čo je len plus pre nás, keďže vďaka tomu tu máme ochranu. Nie je to síce neobmedzené a obrana mestečka je slabá, ale nie sme jediní, ktorí do tohto mestečka investujú. Banány sa tu z plantáží nakupujú dobre a ešte lepšie sa tie plantáže vlastní.

Zastavili sme pred malou budovou na konci mesta. Za ňou bola oplotená spomínaná plantáž. Teiji si to rovno namieril ku dverám ale ja som trochu zaostal a namiesto toho sa otočil na Themis. "Themis, mohla by si nás prosím počkať tu? Je to len biznis, aj tak by si sa tam nudila."

Prikývla hlavou. "Dobre."

Usmial som sa na ňu. "Vďaka. Nebude to dlho." Nasledoval som Teijiho do budovy. Bol to vlastne viac dom, než iba budova, ale vstupná miestnosť bola robená ako recepcia v obchode. Za pultom sedela štrikujúca dáma s ktorou sme sa už dobre poznali. Pri pohľade na mňa sa jej rozjasnila tvár a položila štrikovanie. "Ach, tak predsa si prišiel aj ty Yung. Už som si myslela, že Teiji prišiel sám." Ozvala sa prívetivým hlasom.

"To by som nedovolil Scarlett. Dlho sme sa nevideli, mali ste tu medzitým nejaký biznis?" Prišiel som bližšie a oprel sa o pult.

Žiarivo sa na mňa usmiala. "Pravdaže."

Pustili sme sa do rozdeľovania zisku z všetkých transakcií, ktoré tu prebehli odvtedy čo sme tu naposledy boli. Nechali sme dosť peňazí, aby mali z čoho zaplatiť všetkých zamestnancov, ďalej prosperovať s plantážou a ešte malú rezervu a zvyšok si zobrali. Nebolo to veľa, dosť na nakúpenie vecí ktoré potrebujeme a nejaké drobné pre každého člena posádky, keďže na rozdiel od väčšiny plantáží sme nezarábali na otrokoch. Všetko to boli zamestnanci z mesta a tým pádom platení. Rozlúčili sme sa so Scarlett a už som siahal po kľučke, ale Teiji mi položil ruku na rameno. Spýtavo som sa na neho pozrel.

"Yung, než výjdeme von, chcem ti len povedať, že ak tam nebude, ak medzitým zdúchla, necháme ju ísť, dobre? Tu pre nás nepredstavuje žiadne nebezpečenstvo, je to ideálne miesto, kde sa jej môžeme zbaviť bez následkov." Prihováral sa mi miernym hlasom. Nepáčilo sa mi to, ale musel som uznať, že ak nás tam naozaj nečaká, najlepšie by bolo nechať ju ísť. Prikývol som a zhlboka sa nadýchol než som otvoril dvere dúfajúc, že tam bude.