Život na jednej lodi

Kapitola 5.

Zobúdzanie nebolo práve ružové. Reflexy ma budili, už keď som počula nejaké kroky blízko mňa, ale kvôli duniacej hlave som sa zúfalo držala spánku. Už som však bola zobudená a musela som otvoriť oči.

"Waau. Neverím, že si tu fakt zaspala." Neznámy hlas ma naplno prebudil a keď som za ním bleskovo otočila hlavu uvidela som toho divného týpka ako čupí vedľa mňa s užasnutým a pobaveným výrazom. Neodpovedala som, bola som príliš zahanbená tým, že mal pravdu.

"Každopádne, keďže už si hore.."Postavil sa a zobral niečo zo stola. Chlieb a pohár. "Doniesol som ti niečo." Pozrela som na neho. Vážne?

"Vieš, pôvodne som rozmýšľal, že si ťa pár dní nechám hladovať a potom by si bola ochotnejšia spolupracovať, ale nie som proste schopný odoprieť niekomu jedlo. Hlavne nie dievčaťu." Žmurkol na mňa a mne prišlo zle. Toto je horšie ako peklo, keď s vami pirát flirtuje. Presunul sa späť predo mňa, ale tam zastal a otočil sa k dverám, odkiaľ bolo počuť už chvíľu niekoľko krokov, ktoré boli však teraz hlasnejšie. Položil chlieb a vodu vedľa mňa a so sľubom, že sa hneď vráti vybehol z dverí.

Svoj sľub nesplnil, keďže sa ešte veľmi dlho nevracal. Niežebu som na neho čakala. Aspoň som sa mohla poobzerať po miestnosti, keďže včera som nestihla. Nebola to veľká miestnosť. Povaľovalo sa tam niekoľko krabíc, debien, sudov, jeden stôl a dve stoličky. Problém je, že v tej miestnosti bolo jediné drobučké okno, cez ktoré by som prestrčila maximálne hlavu. Čiže tamaď úniková cesta nepovedie.

Samozrejme, byť priviazaná ku stĺpu je riadna nuda. Po istom čase, som úplne stratila hociaké sústredenie. Premeriavala som si chlebík, ktorý ležal vedľa mňa a rozmýšľala, či bol on alebo voda vedľa neho otrávená. Môj žalúdok a suché hrdlo mi hovorili, že je to dokonale zdravé a nič sa mi nestane, ale zdravý rozum mi povedal, že požiť niečo od pochybných ľudí je dosť hlúpe.

Takto to bolo ešte veľmi dlho. Takmer som ani nevnímala vlnenie lode na mori. Alebo skôr mi to bolo jedno. Piráti nemajú dôvod ísť do žiadnych hlavných miest, kde by bola permanentná hliadka Elitnej kráľovskej jednotky, ktorej by som sa mohla nahlásiť. Možno sa mi podarí uniknúť a natrafíme na nejakú utajenú hliadku, ale musela by som mať veľké šťastie, aby sa mi to podarilo.

Takéto predstavy ma napĺňali beznádejou a melanchóliou. Snažila som sa však uchovať v sebe aspoň trošku nádeje a dúfať, že sa všetko v dobré obráti. Po niekoľkých hodinách som už upadla do úplného tranzu a bola som hore iba preto, že mi telo ešte nedovoľovalo spať. Premietala som si všetky dôležité momenty v mojom živote. Ten krátly čas, čo si pamätám strávený s mamou, tréningy, moja prvá misia a toľko aspirácií, ktoré sa mi nazhromaždili za tých dvadsať rokov, čo som nažive. Dalo by sa to uznať ako celkom pestrý život. Obcestovala som svet, naučila som sa kopu vecí a našla som si zopár priateľov.

Aj napriek tomu že viem, že niektorí sa nedožijú ani troch rokov a mala by som byť vďačná za svoje pevné zdravie, dvadsať rokov sa zdá málo, neskutočne málo. Okamžite som zaregistrovala pohyb po mojej ľavici smerom od dverí. Do miestnosti vošiel ten odporný pirát, ktorý ma to uväznil.

"Ahoj. Prepáč, že som ťa nechal čakať tak dlho. Boli sme trochu v strese všetci." Všimol si chlieb, ktorý tu nechal a pohár už napoly vyliatej vody. "Ach sakra. Úplne som zabudol na to, že si ešte nejedla ani nepila. Pomôžem ti."

Podišiel ku mne, čupol si a berúc pohár do ruky sa ma pokúsil donútiť vypiť vodu. Ja som však tým, že som otočila hlavu vodu odmietla. "Nie si vôbec smädná? Od včera si ešte nič nepila." Venovala som mu chladný pohľad. Nedôverujem jeho vode aj napriek tomu, že by som kvôli suchému hrdlu a perám pravdepodobne ani nemohla prehovoriť.

"Napi sa, veď nie je otrávená." Pozrela som na neho so zdvihnutým obočím. On si uvedomil čo myslím a prevrátil očami. "Snáď si fakt nemyslíš, že by mi bolo na osoh ťa otráviť? Keď z teba chcem nejaké informácie, potrebujem ťa pri plnom zdraví, nie? Snáď nie si taká, že by si radšej umrela od smädu ako zjedla niečo odo mňa." V podstate má pravdu a tým pádom by bolo aj tak lepšie ak by som vôbec nejedla ale... dvadsať rokov je príliš skoro na to, aby som umrela. Otočila som hlavu späť k nemu a na tvári sa mu roztiahol šťastný víťazoslávny úsmev kvôli ktorému vyzeral strašne detsky. Opatrne mi podržal pohár pri ústach a pomohol mi zjesť aj chlieb. Bola to extrémne ponižujúca pozícia pre mňa - byť kŕmená niekým, koho mám prenasledovať a zabíjať.

"No dobre. Viem, že sme nezačali práve najlepšie, hlavne keď som ťa trepol s knihou." A uniesol, pomyslela som si. "Ale rád by som to zmenil. Volám sa Yung. Teší ma." Vystrel pred seba ruku, akoby čakal, že ňou potrasiem. Zdvihla som na neho obočie, ruku stiahol späť. "Jasné, prepáč, si priviazaná." Nasledovala jedna trápna tichá chvíľka. "No a.. ty si?" Nijako som nereagovala, ale vyzeral tak nevinne, akoby úprimne čakal iba na to, že mu poviem ako sa volám. Do kelu, mám mu odpovedať? Výraz na jeho tvári sa zmenil na trochu sklamaný a odvrátil odo mňa zrak.

"Themis."

Prekvapene na mňa pozrel a párkrát zažmurkal. "Prosím?"

Odkašľala som si a skúsila to znova. "Volám sa Themis." Na tvári sa mu postupne objavil úplne blažený úsmev, ktorý čím bol širší, tým viac som ľutovala, že som niečo hovorila.

"Okej, dobre Themis." Rýchlo sa postavil až to trochu vyzeralo, že spadne. "No, ja už pôjdem na dnes. Onedlho zapadne slnko. Zajtra ti zase donesiem ráno. Jedlo." Trochu roztržite mi zamával a odišiel. Čo je s ním? No, aspoň viem približne koľko je hodín, keďže onedlho má vraj zapadnúť slnko. V hlave som si odčiarkla jeden deň strávený tu. Budem potrebovať kriedu a stenu, aby som si dni mala kam zapisovať.