Život na jednej lodi

Kapitola 17.

Rázne som za sebou zabuchla dvere, takmer ich pri tom rozbijúc druhýkrát v priebehu desiatich sekúnd. Snažila som sa trochu upokojiť, ale stále som mala chuť niečo hodiť o stenu. Nič som však nechcela zničiť, tak som iba hodila vankúš. Cítila som sa po tom trochu detinsky, čo ma len viac rozzúrilo.

Najhoršie je, že mal v podstate pravdu. Neviem, čo tu ešte robím. Do riti, mal pravdu. Musím čím skôr vypadnúť z tohto prekliateho miesta. Keď vôbec pomyslím na to, že som sa tu pomaly začínala udomácňovať, pokladať túto kajutu za svoju... čo by na to povedal otec? Bola by to katastrofa. Aká som len bola hlúpa keď myslela že Yung... Čo? Že môže hovoriť pravdu o tom, aký je dobrý človek? V žiadnom prípade! Rozhorčene som päsťou udrela do drevenej steny, ale vzápätí to oľutovala, keď sa mi do ruky rozliala bolesť. Sakra! Dúfam, že som si nič nezlomila.

Pritiahla som si ruku ku hrudi a sadla na posteľ. Takmer som úplne zabudla na to, kto som. To, ako som ich zachránila pred tým prepadnutím? To nie som ja. Mám zločincov chytať, nie ich zachraňovať. Bola som pre to trénovaná. Vzdychla som si.

Niekto mi zaklopal na dvere a vzápätí ich otvoril. Do izby pomaličky vošiel Yung. Upokojila som svoj výraz, aby náhodou nevedel vyčítať aká som podráždená, aj keď mám taký nepríjemný pocit, že sa mi to nepodarilo. Už len kvôli tomu, ako na mňa pozrel.

Dohopkal ku mne a sadol si na posteľ vedľa mňa. "Themis, neber si to ku srdcu. Lance je len veľmi pyšný. A asi ešte neprehryzol, že si ho porazila v súboji." Akoby som si to nevšimla. Bolo to zrejmé. "A síce si len priliala olej do ohňa vedz, že nikto ťa odtiaľ nevyháňa. Viem, že si už niekoľkokrát povedala ako veľmi to tu nenávidíš bla bla, ale aj tak. Kebyže si kedykoľvek zmenila názor, môžeš tu ostať." Pozrela sm na neho a chcela mu niečo odpovedať, rázne to odmietnuť, ale pri pohľade na jeho úprimnú tvár som ani nevedela otvoriť ústa. Len som na neho civela a mozog mi naprázdno pracoval, hľadal niečo, čo by som mohla povedať. Nakoniec som však iba odvrátila zrak a prikývla.

"Dobre, tak už asi pôjdem." Na to sa zdvihol a prešiel ku dverám, kde sa však zastavil a otočil späť na mňa. "Ešte jednu vec som ti chcel povedať. Pozajtra sa zastavíme v jednom prímorskom mestečku, Ggaend, doplniť zásoby kým prídeme do Harvortu. Chcel by som aj napriek tomu, čo som práve povedal, splniť svoj sľub a dať ti možnosť od nás odísť pri najbližšej zastávke na pevnine. Tak, dobrú noc." A s tým za sebou zatvoril dvere.

V hlave mi vírilo niekoľko myšlienok naraz a bolo nemožné, aby som ich usporiadala a po jednej analyzovala, keďže len čo som sa na jednu sústredila, už moju pozornosť upútala druhá. Ponuka, ktorú mi dal, znalosti o mestečku v ktorom zastavíme, prísaha, ktorá ma viaže a otázka, prečo vlastne jeho ponuku zvažujem. Nikdy som tu predsa nechcela byť a nesmiem zahodiť takú skvelú príležitosť. Ale zároveň sú tu aj obavy, že nie som už v bezpečí v spoločnosti, keďže onedlho vyprší čas, kedy som sa ešte mohla vrátiť. Malo by to byť v pohode nie? Nezahodili by ma len tak.
Všimla som si, že niečo sa vynorilo spopod dverí. Kúsok papiera. Postavila som sa a otvorila dvere, ale nikto tam nestál. Znova som ich zavrela a zdvihla papierik. Bolo tam napísané: "Prepáč, že som bol k tebe dnes hnusný." Žeby to bol Lance? Tipovala by som, že ho to Yung prinútil napísať.

¤¤¤

Včerajšok som prežila úplne na ihličkách a dnes som už od rána bola prilepená na zábradlie aby som zahliadla ostrov čím skôr. Keď sa však zjavil na obzore, začala som s každou morskou míľou cítiť čoraz väčší tlak ako pred rozhodnutím, ale tu nebolo o čom rozhodovať. Všetko bude ako má byť. Tak prečo cítim, že sa niečo zvrtne?

Nič som si nebalila. Okrem svojho predchádzajúceho zápisníka, ktorý som pred niekoľkými dňami našla sa ešte stále povaľovať v miestnosti, kde som bola sprvu väznená. Zastrčila som si ho do vnútorného vrecka na mojom kabátci, ktorý aj napriek tomu, že som ho raz umyla v prekvapivo čistej vode na lodi od krvi, otrasne smrdel. Ešte tesne pred príchodom do prístavu ma o tom Yung podpichol, keď mi vtlačil do dlane dva strieborniaky.

Po zakotvení a spustení mostíka nebolo žiadne lúčenie. Ako prví z lode odišli tí, čo mali kúpiť materiál na opravu. Po nich som z mostíka zišla na prístavný drevený výbežok ja. Otočila som sa a pohľad sa mi stretol s Yungovým. Letmo mi zakýval a keďže som nechcela kričať zdola na neho hore nijaké rozlúčky ani nič podobné, otočila som sa a odkráčala do mesta.

A/N: Ahojte, táto kapitola je trochu kratšia, keďže som tam nechcela vkladať veľa zbytočných slov len aby som splnila svoj limit. Sľubujem však, že nasledujúca kapitola bude o kúsok zaujímavejšia. Zostaňte naladení!