Život na jednej lodi

Kapitola 41. Časť 2.

Obzrela som sa ešte raz za Teijim, než som vyšla z dverí späť na slnko. Dúfam len, že si bude dávať na seba pozor a aj on sa pokúsi zistiť čo najviac informácií aby sme vedeli o čo tu vlastne ide. Jeho pohľad bol však nečitateľný,tak som dlho neotáľala a vydala sa, kam ma viedol Marius.

"Kam ideme?"

"Ideme vám vybaviť izby v hostinci." Žmurkol na mňa, "Nenechal by som predsa takú krásnu mladú dámu spať na lodi, keď sa môže vyspať v teplej posteli."

Prikývla som. "Ako to tu vlastne funguje? Vládne vám tu Biely Drak, alebo to je iba čistý výmysel?" Hodila som po ňom očkom.

"Hm, no v podstate sa tu o to stará Biely Drak ale no, ako som už povedal, to meno reálne nikto nepoužíva." Pokrčil plecami a uškrnul sa na mňa. "Ale bavme sa radšej niečom príjemnejšom."

Takto sa ďaleko nedostanem, možno keď budem trochu hrať jeho hru, povie mi viac. "O čom tak by si sa chcel rozprávať?"

"Čo tak knihy? Nemyslíš, že je krásne ako sa v knihách vždy milenci nájdu a zabudnú na všetky problémy v náručí jeden druhého?" Povedal oduševnene, sprevádzaný širokými gestami, ktorými takmer udrel niekoľkých ľudí naokolo. Našťastie dav ľudí nebol dostatočne hustý a všetci v priamom ohrození sa včas uhli.

"Jasné, je to.. romantické." Zamrmlala som, zneistená jeho otvoreným flirtovaním.

Samoľúbo sa usmial a prikyvoval si. "Samozrejme, aj ja si to myslím. Je to veľmi romentické, keď hlavný hrdina zachráni dámu od jej neblahého osudu a poskytne útechu a oporu." Hovoril veľmi hladko a šarmantne, ale úplne som sa už stratila v rozhovore a nevedela som čo mu na to ďalej ovedať, ani ako sa dostať späť na tému, ktorú by som chcela ja.

"Uh, jasné." Len som mu pritakala snažiac sa niečo vymyslieť. "Povedz, ako ďaleko ešte máme od toho hostinca?"

Konečne odpútal na chvíľu pozornosť odo mňa a ukázal na dvojposchodovú budovu budovu vpredu. "Tam. Je to už veľmi blízko, ničoho sa neboj." Zase upriamil svoj pohľad na mňa a usmial sa. "Aká je tvoja obľúbená kniha? Máš radšej keď sú písané z pohľadu ženy, alebo muža?"

"Ja veľmi nečítam romány, prepáč. Skôr poučné knihy." Pokrčila som plecami.

Trošku sa zarazil. "Aha, ale nejaký román si už čítala, že?"

Trochu rozpačito som sa zamyslela. "Hm, Asi?"

Zažmurkal a odvrátil odo mňa pohľad. Prehrabol si vlasy a párkrát prikývol. "Okej, okej to je v pohode, nevadí." Zase sa na mňa usmial, čudujem sa, že ho z toľkého usmievania nebolia líca. "Vyzeráš veľmi inteligentne, tak som si myslel, že rada čítaš knihy, prepáč za to nedorozumenie."

"Je to v poriadku." Mávla som rukou. Našťastie sme práve vtedy prišli pred hostinec z ktorého sa ozývali zvuky zábavy a hudby. Zagestikulovala som smerom k dverám. "Tu?"

Prešiel k dverám a otvoril ich, čím vypustil na ulicu hluk. "Až po tebe."

Kývla som mu na znak vďaky a vošla do relatívne veľkej miestnosti s niekoľkými ľudmi sediacimi za stolmi, rozprávajúc sa. Najväčší hluk však robil chlapík v strede miestnosti, ktorý stál na stole a hral na lutne za sprievodu spevu a korytnačky poletujúcej okolo neho. Pesničku som ešte nikdy nepočula, ale spievalo sa v nej niečo o pirátoch, čo mi pripadalo trochu ironické. Keby tu bol Yung, určite by sa pridal k tým, čo tancujú okolo stola a niekedy sa pokúsia štuchnúť do speváka na stole, no korytnačka vždy včas zasiahla a odkopla ich ruky.

"Poď za mnou!" Zakričal na mňa cez hluk Marius a vybral sa dozadu. Odtrhla som oči od predstavenia a nasledovala ho k baru, za ktorým stála oblá žena a práve podávala dvom ženám nejaký nápoj. Marius zabúchal na bar, aby si získal jej pozornosť a potom na ňu zakýval. "Hilda! Ahoj!"