Život na jednej lodi

Kapitola 19.

Prešla som pre istotu niekoľko blokov, kým som sa spýtala kde nájdem mestskú kasáreň alebo väznicu. Dievča, ktorého som sa spýtala na mňa zvláštne pozrelo a po tom, čo ma nasmerovala do centra mesta odišla rýchlym krokom. Pokrútila som hlavou a otočila sa smerom, ktorý mi ukázala. S hlbokým nádychom som sa tam vydala.

V centre bolo veľa ľudí, ale strážnikov som nevidela takmer nikde. Dorazila som však na miesto, ktoré mi popísalo to dievča a zbadala budovu, ktorú som hľadala. Vykročila som smerom k nej, ale keď už som bola blízko, zmenila som smer a sadla si na najbližšiu lavičku. Z nej som pozorovala budovu a otáľala s mojim plánom. Stále som sa presviedčala nech tam vstúpim, nech to urobím, nech tu už konečne pripečene nesedím, ale bola som ako prilepená.

Bála som sa niečoho? A ak áno, čoho? Nie je sa čoho báť, strážnici ma ochránia pred pirátmi. Naviac, som trénovaná a chytanie zločincov je moja práca. Toto robím vždy. Tak prečo som taká zatratene nervózna? Konečne som sa donútila postaviť, ale zase som namiesto budovy zamierila inam, tentoraz do bočnej uličky. Z tamaď som už nevidela na budovu. Aký mám problém? V mysli sa mi vynoril Yung a vybavila som si, aký bol milý.

A čo s tým? Veď ma uniesol, držal pod zámkom a v okovách! Čo je na tom, že sa potom správal ako normálna ľudská bytosť? Okrem toho je to pirát. Tak ako celá jeho posádka. Nepatrím tam. Toto je niečo, čo musím urobiť.

Konečne som zastala pred budovou bez zmenenia smeru. Zhlboka som sa nadýchla a vkročila dnu. Naskytol sa mi pohľad na recepciu, kde nikto nesedel. Namesto toho som si všimla niekoľko mužov v uniformách sedieť pri jednom zo stolov vo väčšej časti miestnosti. Všetci sa bavili hraním kariet, ale niekoľkí pozreli mojim smerom pri zvuku zatvárania dverí. Pozreli sa na seba a jeden z nich sa postavil a prišiel ku mne.

"Čo si prosíte slečna?" Spýtal sa ma znudene.

"Chcela by som nahlásiť pirátov v tomto meste."

Zatváril sa trochu zaskočene. "Aha, pravdaže. Budeme potrebovať aby ste nám opísali ako vyzerajú aby sme ich mohli identifikovať." Prešiel za recepciu a vytiahol si ceruzu a papier.

"Jeden je asi o hlavu vyšší odo mňa, čierne vlasy, svetlé oči, úzky nos a prísne pery. Druhý je o trochu vyšší odo mňa, neprirodzene blond vlasy, tmavé oči a prívetivá tvár. Ten s blond vlasmi by mal chodiť o barličke." Všetko si pozorne zapisoval. 

"Viete mi povedať ešte nejaké charakteristiká? Oblečenie, národnosť, jazvy?"

Zamyslela som sa trochu. "Ten čiernovlasý vyzerá že pochádza z hlavného štátu a blondiak ako z východu. Čiernovlasý má ešte malú jazvu na čele. Okrem toho nič, ani tetovania nemajú."

"Dobre, poprosím vás aby ste sa usadili. Budeme potrebovať aby ste ich definitívne identifikovali, keď ich chytíme." Ukázal na stoly vo väčšej časti miestnosti. Sadla som si a pozorovala ako sa všetci organizujú a postupne vychádzajú ich hľadať. Pri pohľade na ich zbrane zakasané sa opaskami mi vždy stislo srdce. Po niekoľkých hodinách mi strážnik s ktorým som komunikovala aj ponúkol jedlo, ale odmietla som kvôli stisnutému žalúdku.

"Slečna, chcel by som sa ešte spýtať jednu vec. Chcete ostať v anonymite alebo nám poviete svoje meno?"

To mi pripomenulo že som im ešte stále nepovedala kto som. Som ja ale hlúpa, veď to mám robiť ako prvé. "Ah, ja nie som občan. Som Themis Kaimei. Patrím k špeciálnym jednotkám." Najprv na mňa trochu zmätene pozeral, ale potom akoby mu svitlo v očiach, prikývol a vrátil sa k recepcii, kde sa začal hrabať v papieroch.

Prestala som mu venovať pozornosť a namiesto toho pozerala z okna. Hodiny ktoré plynuli mi pripadali nekonečné. Alebo možno to boli minúty? Sama neviem. Viem len, že keď som zbadala prichádzajúcu skupinku mužov, vzpružilo ma až som vyskočila zo stoličky. Spolu so skupinkou mužov do miestnosti vstúpil aj rámus, ktorý jednoznačne spôsoboval Teiji tým, že na všetkých pokrikoval. Pripravovala som si svoju chladnú tvár, ale moje odhodlanie sa zakolísalo, keď som uvidela šok na jeho tvári. Úplne som však zamrzla až keď som si všimla Yunga, ktorý bol celý čas ticho. Stretli sa nám pohľady a so zlým pocitom som sledovala, ako sa na jeho tvári striedajú emócie. Nechcela som aby sa na mňa tak pozeral. Neveriacky a... zradene..