Potom som si ale uvedomila, čo robím a opatrne som sa odtiahla. Aj keď to bolo všetko po čom som túžila, musela som sa vyrovnať s tým čo sa stalo.
(konečne prejdem na priamu reč)
„Natalie? Nemohli by sme to skúsiť ešte raz?“ opýtal sa ma zrazu.
Zostala som ako zaseknutá a vyjavene som sa na neho pozerala so spadnutou sánkou.
Srdce mi hovorí: „Áno urob to, veď si to tak veľmi chcela.“ Ale mozog vraví: „Počkaj, čo ak sa stane to, čo sa stalo aj predtým?“
Nevedela som sa rozhodnúť, či si splním to, po čom som teraz najviac túžila alebo sa budem riadiť rozumom a ostaneme kamaráti. Pozriem sa na neho a znovu v jeho očiach vidím celý vesmír. Ja to risknem. Nebudem od toho nič mimoriadne očakávať. Aspoň potom nebudem sklamaná.
„Dobre Ben skúsime to,“ povedala som s úsmevom a chytila som ho za ruku.
Stisol mi ju pevnejšie a ja som cítia akoby mi stisol aj srdce. Bola som znovu šťastná. Ako málo mi stačí ku šťastiu. Pokúsim sa nerozplakať, ale nedarí sa mi to.
„Natalie, prečo plačeš?“ opýta sa ma s prekvapeným tónom hlasu.
„To nič, všetko je v poriadku,“ poviem a usmejem sa cez slzy.
„Veľmi ma mrzí, čo sa stalo. Viem, že som to spôsobil ja. Prepáč mi to,“ povedal a videla som, že má slzy na krajíčku. Objala som ho.
„Nie nemôžeš za to. Môžem si za to sama. Lebo som začala chodiť s takým somárom ako si ty,“ povedala som a dala som mu pusu.
Usmial sa. Jeho úsmev bol dokonalý. Celý bol dokonalý. Nemal jedinú chybičku. Neviem čím som si toto zaslúžila ale vedela som, že mám toho najlepšieho chalana na svete. Áno viem, že to medzi nami nebolo najlepšie ale aj v dobrých vzťahoch sa stávajú chyby. Určite sa to stalo kvôli tomu aby sme si uvedomili akí sme si vzácni. Ja ho neopustím už nikdy a dúfam, že má rovnaké úmysly.
„Ja už musím ísť,“ povedala som a postavila som sa z postele.
„Dobre zlatko,“ povedal a odprevadil ma k dverám.
Medzi dverami som mu venovala ešte jedno objatie, z ktorého som nechcela odísť. Po chvíli mi však zazvonil mobil a ja som sa musela vrátiť zo snov do reality...
Volala mi mama. Asi chcela vedieť, prečo nie som doma.
„Ja už naozaj musím ísť, uvidíme sa ráno. Prídeš pre mňa?“ opýtam sa s nádejou v hlase.
„Samozrejme Natalie,“ usmial sa na mňa Ben a ja som mu zakývala, a pobrala som sa domov.
V hlave som si stále premietala ten moment, keď sa na mňa pozrel a nahodil ten svoj krásny úsmev.
„Dobre už je to všetko fajn Natalie, ste znovu spolu všetko je zase super,“ vravím si potichu.
Zavolám mame aby sa nebála. Ale uvedomím si, že za chvíľu som doma, takže si mobil odložím naspäť do tašky a pridám do kroku aby som bola doma čo najskôr, pretože už je dosť veľa hodín.
Keď som už pred domom vidím, že všade je zhasnuté. Fajn zase budem mať zajtra ráno problémy a prednášky o tom, že nemám chodiť neskoro domov.
Odomknem a vidím, že televízor je stále zapnutý. Asi predsa len niekto nespí. Nakuknem do obývačky a vidím mamu ako sedí na gauči a pozerá nejaký romantický seriál.
Snažím sa prejsť čo najnenápadnejšie ako sa len dá ale zas a znova trafím nohou na miesto, kde vŕzga podlaha. Mama si ma všimne a stíši televízor. Mám problém.
„Natalie, kde si bola?“ opýta sa ma mama nahnevane a viem, že teraz nie je najlepšia príležitosť jej klamať.
„Išla som Benovi odniesť zošity, ktoré mi požičal aby som si dopísala poznámky,“ vysvetľujem jej.
„Povedala som ti aby si tam nechodila,“ povie mi mama ale ja ju nepočúvam. Nebaví ma počúvať stále dookola to isté. Aj tak mi to nezakáže.
„Mami ale keď...“ nestihnem dopovedať a skočí mi do reči. „Žiadne ale. Už sa s ním nebudeš stretávať. Samozrejme v škole to ovplyvniť neviem ale nebudeš s ním chodiť von. Je ti to jasné?“ opýta sa ma ale našťastie nevidí, že skoro plačem.
„Áno, chápem.“ To je jediné, na čo som sa zmohla.
Išla som rovno do izby. Musela som ísť do sprchy, lebo dnes bolo poriadne horúco a ja som ešte bežala. Išla som si umyť zuby a pobrala som sa spať, aj tak by som nemala čo robiť. Zaspala som pomerne skoro, konečne som na svojej posteli. Na tej v nemocnici som sa nemohla vyspať.
