Začalo sa to tým, že som zabuchla sa sebou dvere. Povedala som že už ďalej nechcem žiť, že sa pri najbližšej príležitosti zabijem a zamkla som dvere. Vravela som, že už nemám pre koho žiť. Že som na tomto svete úplnou náhodou. Pomaly som brala do ruky nôž a jemne som si začala prechádzať po žilách. Tá bolesť ktorú som mala v srdci úplne prekrývala bolesť ruky, ktorá bola spôsobená ostrím noža. Krv mi stekala po ruke slabým pramienkom a pomaly som upadávala do bezvedomia. Zrazu som si stihla všimnúť len to, že niekto stojí za dverami a snaží sa dostať dnu. A potom som odpadla. Všetko v zlomku sekundy pohltila čierna tma.
Zrazu som otvorila oči. Pravdepodobne som bola v nemocnici. Ešte stále som videla nejasne ale niekto tam stál.
Obrys postavy bol taktiež nejasný ale dalo sa z neho vyčítať, že je to chlapec. Keď som videla o čosi zreteľnejšie tak som si uvedomila, že je to on. Človek, kvôli ktorému sa to celé stalo. Pozeral sa na mňa zo slzami v očiach.
Nevedela som čo tu vlastne robí. Kvôli nemu sa to celé stalo. Čo tu robí? Ako to, že vie kde som? A ako sa dozvedel čo sa stalo? V hlave mi prebiehali tisícky otázok.
Pozrela som na neho spýtavým pohľadom. Najprv nevedel čo tým myslím. Naznačila som mu to ešte raz.
Povedal mi, že prišiel za mnou, pretože si uvedomil čo spravil. Keď vyšiel hore schodmi a prišiel ku dverám okamžite si všimol, že niečo nie je v poriadku a keď videl čo robím snažil sa dostať dnu. Ale dvere boli zamknuté. Nakoniec ich vykopol, volal sanitku a držal ma v náručí kým neprišla. Počúvala som slzami v očiach. A nakoniec sme sa rozplakali obaja. Čakal tam celé tri hodiny, až kým som neotvorila oči.
Všimla som si že mám obviazanú ruku drsným obväzom cez ktorý presiakala sýto červená krv. Bolesť ruky už bola o niečo slabšia ako pred tým. Vlastne, necítila som žiadnu bolesť. Bolo to zvláštne.
Prečo za mnou prišiel iba Benjamin a nie aj moja rodina? Náhle sa otvorili dvere a vošla mama a otec. Mama sa na mňa pozerala vystrašeným pohľadom a otec skôr nahnevaným. Ale uvedomoval si, že som mohla prísť o život, a ja tu ešte stále som. Po chvíli sa jeho výraz zmenil na ustarostený.
Opýtali sa ma prečo som to vlastne urobila. Nepovedala som nič iba som sa pozerala na Bena. Mama si ale zrazu uvedomila že tam nie sú sami. Pozrela vedľa seba a zbadala Bena. Opýtala sa ho čo tam robí ale nevšimla si, že má v očiach slzy. Bolo mu trápne povedať, že za toto všetko vlastne môže on. Nakoniec sa odvážil povedať to. Povedal aj to, že mu bude úplne jasné ak ho už nikdy nebudem chcieť vidieť a ani sa s ním stretávať. Potom radšej odišiel.
Ešte chvíľu som sa rozprávala s rodičmi a nakoniec museli odísť. Keď boli medzi dverami stihla som sa opýtať kde je moja sestra. Otec povedal, že práve má prijímací pohovor do práce lebo si konečne nejakú našla. Takže zatiaľ jej nič nepovedali aby nebola vystresovaná a mohli ju prijať. Keď odišli, po kratšej dobe som zaspala.
