Prišla som na to, že som sa znovu zamyslela viac, ako býva zvykom a už sme mali angličtinu. Neprišla by som na to nepočula som ani zvonenie len som zacítila ako so mnou niekto trasie. „Hej Natalie, o čom znovu premýšľaš? A prečo ma ignoruješ?“ „Prepáč zlato, čo si sa pýtala?“ otočím sa na ňu s úsmevom. „Čo si zistila? Čo sa stalo vonku? Chcem počuť detaily,“ vysype na mňa v rýchlosti. „Poviem ti to po škole dobre? Nechcem aby to vedeli ostatní ľudia.“ „Dobre a nad čím si rozmýšľala, že si ma celú prestávku nevnímala?“ opýta sa a nahodí svoj zvedavý pohľad. „Určite to chceš vedieť?“ nahodím šibalský výraz. „Chcem.“ „O tom ako veľmi ťa mám rada.“ „No nepovedz mi, že ma miluješ... Potom sa môžeme rovno vziať,“ povie a rozosmeje sa. „Natalie Markeyová beriete si tu prítomnú Emmu Dellairovú?“ „Áno,“ poviem a zdvihnem jedno obočie. „A vy Emma Dellairová beriete si Natalie Markeyovú?“ poviem znovu ja. „Samozrejme,“ a zatvári sa zamilovane. A teraz si musíme adoptovať deti lebo nechcem umrieť iba so psom...“ povie vážne ale vzápätí vybuchneme do obrovského smiechu. Ani si nevšimneme, že profesor Green je už v triede. „Markeyová, Dellairová prečo sa smejete?“ opýta sa profesor a v triede je ticho. „Práve sme sa zasnúbili,“ povie Emma a celá trieda vrátane nás vybuchne ešte do väčšieho smiechu. Učiteľ len prevráti očami a pokračuje vo vysvetľovaní angličtiny. „Musíš dávať pozor, aby si niečo vedela lebo zabudni, že keď pôjdeme do Mexica tak budem rozprávať iba ja.“ „No to je jasná vec veď si predsa inteligentnejšia ako ja.“ „Je to dosť diskutabilné,“ poviem a tvárim sa zamyslene, „veď si predsa úžasná.“ „Ja nerozumiem tým tvojim odborným výrazom. Aj ty si úžasná. Počkaj to je už otrepané musím vymyslieť niečo špeciálne. Niečo odborné,“ povie a rozmýšľa. „Keď na niečo prídeš tak mi to povedz,“ podpichnem ju a počúvam pána Greena.
„Špecificky famózna,“ povie keď sme už na ceste domov. „Ako prosím?“ pozriem sa na ňu výrazom či je v poriadku. „Si úžasná ale musím mať niečo originálne. Takže si špecificky famózna.“ „Ty nie si normálna,“ zasmejem sa a objímem ju. Zmenila mi život a za to som jej vďačná. „Ty si moja chodiaca dokonalosť teda maličká chodiaca dokonalosť.“ Mala iba meter šesťdesiat ale nemala rada, keď jej niekto pripomínal aká je malá. „Hej neurážaj ma stále som staršia ako ty,“ povie a urazene sa na mňa pozrie. „Neurážaj sa zlatik veď ja viem, že to nemáš rada ale občas ťa musím trochu podpichnúť.“ Zasmeje sa a pokračujeme v ceste. „Veď ja ťa milujem ako čokoládu,“ povie mi zrazu. „Ja teba viac, veď to vieš.“ „Viac sa nedá.“ „Ale dá. A presne tak veľmi ťa milujem ja,“ ukončím to ale viem, že nebudem mať posledné slovo. V tomto je schopná sa so mnou hádať. „Pozri sama vieš, že to nie je pravda tak o tom nepresviedčaj ani seba a mňa už vôbec,“ pozrie na mňa vražedným pohľadom a mám pocit, že sa jej začínam báť. Veď malí ľudia sú horší ako tí vysokí. Sú predsa bližšie k peklu. No je pravdou, že keď sa rozčuľuje tak je strašne zlatá. A hlavne keď nahodí vážny výraz a svoju obľúbenú frázu: „Ako fakt?“ Vtedy sa väčšinou musím pousmiať a provokovať ju ešte viac. Ale vie, že to myslím v dobrom. Však ma pozná lepšie ako ktokoľvek na svete. Teda myslím to tak, že som jej vždy vravela všetko čo sa dialo takže vlastne bola niečo ako moje druhé ja. „No chcela si vedieť čo sa dialo kým sme boli s Benom von,“ nadhodím, keď si spomeniem, že som jej to chcela povedať. „No šup. Von s tým chcem vedieť všetko,“ horí nedočkavosťou. „On sa kvôli mne pobil. Chápeš to? A to sme oficiálne znovu spolu len 2 dni. Nemôžem tomu uveriť.“ „Tak toto som nečakala. A prečo sa pobil? Veď on je predsa nekonfliktný typ,“ začuduje sa. „Vraj ma niekto urážal a tak sa rozhodol, že si to s ním vyrieši. Bližšie mi k tomu nič nepovedal,“ poviem a zatajím, že ma ten niekto nazval štetkou. To nemusí vedieť. Presnejšie, nechcem aby to vedela. „Tak to by som na Bena netypovala,“ povie zarazene a potom sa zapozerá inde akoby vedela niečo viac. Nepozdáva sa mi to a preto sa neubránim tomu, čo poviem: „Nevieš náhodou niečo viac? Lebo vyzeráš podozrivo.“ „Ja? Myslíš, že mám s tým niečo spoločné?“ opýta sa nahnevane. „Tak a neviem, tváriš sa akoby si vedela o tom viac ako ja.“ „Ďakujem, že si myslíš o mne, že by som ti bola schopná klamať. No to by som možno prežila ale, že si myslí, že by som mohla ma s tým niečo spoločné, tak to si trochu prehnala. Myslím, že radšej pôjdem,“ povie, zvrtne sa na päte a odbočí na skratku, ktorou chodievame po škole k nej domov.
Čo som to preboha povedala? Veď ako som si mohla myslieť, že by v tom bola zapletená. Ach odkedy som sa vrátila z nemocnice, som strašne podráždená a často sa nechám vyprovokovať inými ľuďmi. Keď zistím, že som práve urobila osudovú chybu, rozbehnem sa za ňou. Zrazu sa otočí a vidí ma, že k nej bežím. Zastane. Chvalabohu. „Prepáč, hovorím už z diaľky, nemala som to povedať. Viem, že to bola chyba. Odpusť mi prosím ťa,“ poviem a rozplačem sa. Skôr ako mi stihne niečo povedať, vyskočí spoza stromu neznámy muž a vrhne sa na nás. Teda na ňu, ja som ďalej. Som v strese a vôbec nevnímam.
