Zobudím sa u Bena. Je to zvláštne. Čo tu robím? Kde je? Zrazu sa roztvoria dvere a vojde Ben. Má v rukách veľkú tácku s jedlom. To určite nesie pre mňa. Nemám vôbec do jedla chuť. Hrdlo mám stále zovreté. Mám pocit akoby ma zaň stále niekto držal a snažil sa zamedziť prívod kyslíka do môjho tela. Cítim sa zvláštne. Všetko je zvláštne. Prečo ma tam nechala? Veď som jej zachránila život a ona ma skoro nechala umrieť. Musela som urobiť niečo zlé. Možno sa jej to dotklo až tak, že chcela aby som umrela. Ale to, že by to naozaj dopustila a ešte sa na to pozerala, to by ma nenapadlo ani v tom najhoršom sne. Bola to nočná mora. Aj keď to určite bola moja vina prečo sa tak zachovala, toto jej nikdy v živote neodpustím. Trochu sa rozkašlem a Ben hneď položí tácku na svoj stôl a pribehne ku mne.
„Si v poriadku Natalie?“ opýta sa ustráchaným hlasom, keď si ku mne sadá. Pocit bezpečia. To je to, čo mi v živote tak veľmi chýbalo. Čo mi chýbalo, kým som bola bez neho. „Áno som,“ poviem a snažím sa usmiať, no nedarí sa mi to. Zaborím sa do jeho náručia a cítim sa fajn, keď zrazu: „Keď ona by ma tam nechala umrieť,“ poviem a náhle sa rozplačem.
„Ty si naozaj myslíš, že ťa tam nechala?“ povie mi Ben. Mlčky pokrčím plecami. Premýšľam. Bola by schopná ma tam nechať? Veď ju poznám už dlho. Myslím, že by to neurobila. Nie, určite by to neurobila. Ako som si to mohla o nej vôbec myslieť? Však ja viem o tom, že by to určite neurobila. Mala som voči nej predsudky. „Tak a ako to bolo?“ opýtam sa s nádejou v hlase. „Hneď ako zašla za roh, volala mi aby som prišiel, že sa ťa niekto snaží zabiť. Okamžite som vybehol z domu a utekal čo najrýchlejšie za tebou. No a zas a znovu som ti zachránil život láska,“ povie a pohladí ma po vlasoch, do ktorých mi vtisne teplý bozk. Bože, znovu ma zachránil. „Si niečo ako môj osobný rytier na bielom koni?“ opýtam sa. Ústa vykrúti do divnej grimasy. „ Skôr na divom čiernom mustangovi,“ povie a začne ma štekliť. „Takže mustang hovoríš?“ opýtam sa zachichocem sa lebo jeho teplé ruky presne vedia, kde sa nachádzajú miesta, ktoré sú menej odolné voči štekleniu.
Chvíľu sa len tak bláznime a šteklíme sa navzájom. Je upokojujúce vedieť, že je znovu tu. Že je so mnou a patrí len mne. „Hlavne sa nenamotávaj, Natalie,“ ozve sa mi v hlave. Zamyslím sa nad tým hlasom a aj nad tým, čo mi povedal. Má pravdu nemôžem sa hneď chytiť do jeho siete. Hoci ju hodil s presnosťou a na dobré miesto. Ale je pravda, že v mojom živote mi chýbal. Asi ako nikto. A nech sa na mňa hocikto akokoľvek hnevá, nikto mi ho nedokáže nahradiť. Je jednoducho nenahraditeľný. Je to človek, s ktorým chcem zostarnúť. Teším sa na chvíle, keď budeme mať obaja biele vlasy a budeme sa prechádzať po parku ruka v ruke pomalým tempom hoc aj celý deň. Teším sa na chvíle, keď budeme spolu sedieť na verande nášho domu, ktorý si spoločne vybudujeme, a budeme pozorovať hviezdy. V tichu prírody a ďaleko od rušného sveta, ktorý by mohol naše súkromie narušiť. Bez jediného slova, s prepletenými prstami budeme ležať na tráve a sledovať nebo. Pokiaľ nám to spolu vydrží, a budeme spolu do konca našich životov, napíšem príbeh o tom, ako sa naše cesty stretli, rozdelili a nakoniec znovu spojili. Budem opisovať všetky tie krásne chvíle, ktoré sme spolu prežili. Opíšem aj každé jedno objatie, z ktorého sa v každom jednom cítim v bezpečí a chránená pred okolitým svetom. Kašlem na to, čo mi hovorí nejaký vnútorný hlas. Pokiaľ sme spolu a ľúbi ma rovnako ako ja jeho, budem využívať každú voľnú sekundu na to aby som mu to mohla dokázať.
„Mám pocit, že často premýšľaš,“ preruší ticho a vytrhne ma z premýšľania. „O čom rozmýšľaš?“ „O jednom krásnom rytierovi na čiernom koni, ktorý stráži bezbrannú princeznú pred únoscami,“ poviem s úsmevom a pozerám sa pri tom do tých dych vyrážajúcich očí, ktoré sa usmievajú rovnako ako jeho dokonalé pery. „A ako veľmi je ten rytier pekný?“ zasmeje sa a šibne po mne pohľadom. „Ó je taký nádherný, že zabúdam aj dýchať keď sledujem každý jeho pohyb,“ poviem a spolu sa smejeme ešte hodnú chvíľu. Už som zabudla aj na to, čo sa stalo. Je príjemné vedieť, že tu pre mňa bude vždy keď ho budem potrebovať. Teda presnejšie, kým ho ešte so mnou baví život. Ale dúfam, že to bude ešte veľmi dlho. Aspoň pár rokov. Zodvihnem hlavu znovu sa mu zadívam do očí. Musím ho objať a tak sa na neho vrhnem tak prudko, že sa obaja zvalíme z postele a už ležíme roztiahnutí na jeho mäkkom modrom koberci. Znovu sa rozosmejeme a rozprúdi sa mi v tele krv. Mám pocit, že očakávam od tejto chvíle viac ale bojím sa priznať. Nechcem na neho veľmi tlačiť a taktiež viem, že on je rozumný a hlavne nebude do ničoho tlačiť mňa. Možno má rovnaký problém. Nechám túto tému tak a vychutnávam si čas v jeho prítomnosti.
„Zlato? Chcem sa ťa na niečo spýtať ale mám trochu obavy,“ povie a tvári sa trochu nervózne. Začínam sa obávať. „O čo ide?“ spýtam sa menej nervózne aby sa cítil uvoľnenejšie. „Chcem sa ťa spýtať či...“ vtom sa otvoria dvere a rýchlosťou blesku sa nás hodí jeho malá sestrička.
To dieťa je úplne na zožratie. Niekedy by som si ju najradšej ukradla domov a už nikdy nevrátila. Zastavili by sme sa v čase a už navždy by bola taká drobná a rozkošná. Má 4 roky, blond vlasy ktoré sú samá kučierka a šibalský pohľad. Vyzerá ako malý diablik ale je to to najkrajšie dievčatko na svete. Oči má po Benovi, veľké a nádherné. Je to netypická kombinácia blond vlasy a hnedé oči ale ona je roztomilá. „Hádaj čo tu mám!“ pohotovo povie a niečo drží za chrbtom. „No to teda neviem Chloe,“ poviem a brnknem jej po nose. Zasmeje sa a hovorí: „Niečo pre teba mám.“ A podáva mi spoza chrbta papier. Usmejem sa na ňu a obrátim ho. Sú na ňom nakreslené tri postavičky. Dve väčšie sa držia za ruky a tretia malá má okolo seba srdiečka. Nemotorným písmom je nad nimi napísané, Ben & Natalie. „To je krásne zlatko, ďakujem. Vystavím si ho v mojej izbičke. Rovno nad posteľ, platí?“ podávam jej ruku. „Platí,“ podá mi ruku späť a vycerí na mňa zuby. Ben sa na to pozerá a mám pocit, že tiež po takej kresbe zatúžil. „Chloe je to majstrovské dielo,“ povie jej a postrapatí ju po tých malých kučierkach. Bude veľmi dobrý otec. Dúfam, že budem mať to šťastie a bude otcom mojich detí. V tom prípade budú mať toho najlepšieho ocka na svete. Pousmejem sa nad tou predstavou a znovu sa na nich zadívam. Sú takí krásni. Obaja. Chloe je celý Ben. Až na tie blonďavé vlasy. Akoby mu z oka vypadla. Ak budú aj naše deti také krásne a zdedia tieto rysy tváre po Benovi, v tom prípade chcem s ním tisíce detí. Tisíce takých malých diablikov. Našich diablikov. A potom budeme mať tisíce krásnych vnúčat, ktoré budú k nám chodiť každé prázdniny a budeme im rozprávať rozprávky pred spaním, hrať sa s nimi, brávať ich na výlety a rozmaznávať ich. Ako praví starí rodičia. Veľmi sa na to teším a myslím, že nám to vydrží. Som o tom presvedčená.
Zazvoní mi mobil. Volá mi sestra. Zdvihnem jej. „Ahoj Hannah.“ „Čaaau ségra, kde si?“ „U Bena prečo? Deje sa niečo?“ „No tak čakáme len na teba a ty stále nie si doma.“ „Sakra zabudla som, že ty máš prísť dnes... Už letím, našim nehovor kde som. Keby sa pýtali, bola som u Emmy okay? Vysvetlím ti to neskôr. Ponáhľam sa pa.“ „Samozrejme, ahoj,“ ozve sa v telefóne a zložím. „Ben ja už musím ísť domov.“
