Ben nikdy nebol konfliktný typ, takže som sa nebála, že by sa zaplietol do nejakej bitky. Ale bol spravodlivý, čiže z toho som mohla súdiť aj to, že sa teoreticky do nejakej bitky kvôli spravodlivosti zapliesť mohol. No brala som to ako jednu z tých posledných možností. Prvá vec čo ma napadla (a možno to bola tá, ktorú som považovala za najdôveryhodnejšiu a najviac pravdepodobnú) bola, že musel zaspať. Aj keď sa mu to nestávalo skoro vôbec. Bolo to tak raz, možno dvakrát za pol roka (samozrejme školského roka). Náhle sa otvorili dvere. Všetky hlavy v miestnosti sa otočili tým smerom. V dverách stál Ben. Obzrel sa po triede a keď zbadal, že vedľa mňa si sadnúť nemôže, namieril si to rovno do prvej lavice v strednom rade. „Dobrý, pani profesorka. Prepáčte, že meškám,“ povedal keď si sadol. Bol nejaký nesvoj. Zdal sa mi nervózny alebo vytočený. Po hodine som za ním išla a poprosila som ho, či by nešiel so mnou na chvíľu von. Postavil sa a išiel bez jediného slova za mnou. Keď sme vyšli zo školy, opýtala som sa ho: „Ben, čo sa stalo? Si podráždený a niečo sa s tebou deje.“ „Nič sa nedeje zlato,“ pozrel sa na mňa a usmial sa. Až vtedy som si všimla, že ma prasknuté pery a na tričku trocha krvi. „A ako mi vysvetlíš toto?“ opýtam sa a potiahnem ho za tričko na mieste, kde mal hádam ešte čerstvú krv a prejdem mu po perách. Trochu pri tom prižmúri oči akoby chcel potlačiť bolesť ale nič nepovie len trochu zamrnčí. „Vravím ti, že sa nič nedeje,“ opakuje pokojným hlasom a stále sa usmieva akoby sa naozaj nič nebolo stalo. „Vieš, že ti na to nenaletím, takže to vyklop kým som na teba milá a mám náladu to riešiť,“ poviem so zvýšeným hlasom a potiahnem ho za tričko silnejšie akoby som si myslela, že mu tým nejako spôsobím bolesť. „Naozaj to chceš vedieť Natalie? Dobre ja ti to teda poviem.“ Pozerám na neho spýtavým pohľadom a čakám, čo mi ide povedať. „Pred školou som jednému týpkovi napravil fasádu. Ale bol silnejší ako ja a tak som dopadol, našťastie, len s rozbitou hubou.“ „Prečo si sa pobil? Veď ty sa nikdy nebiješ.“ „Myslíš, že nechám niekoho aby ťa nazýval lacnou štetkou? Tak na to zabudni.“ Tak on sa pobil kvôli mne. Asi som sa práve roztopila od tepla, ktoré mi zalialo srdce. „Ty si sa pobil kvôli mne?“ „Nenechám nikoho aby ťa urážal“ povie a pozerá sa mi pri tom do očí. To boli asi tie najkrajšie slová aké som kedy počula. Dokonca krajšie ako keď mi vyznal lásku. Toto bol predsa dôkaz tej lásky. Bola som bez slov. Úplne nemá. Nevedela som čo mám na to povedať. Iba som ho objala a opatrne som ho pobozkala aby som mu neublížila. Do triedy sme sa vrátili ruka v ruke s prepletenými prstami. Vybrali sme sa k mojej lavici. Sedela tam Emma, ktorá sa rozprávala s naším spolužiakom. Ben si sadol na stoličku vedľa nej a ja som mu sadla na kolená. „Pozrime sa kto sa vrátil. Naše hrdličky,“ usmiala sa na nás a žmurkla na mňa. Úsmev som jej vrátila a oprela som sa o Bena. Veľmi mi chýbal. Nemali sme posledné dni na seba veľa času, aspoň nie po škole, v škole sme využívali každú voľnú sekundu. Keď zrazu zazvonilo, Ben sa pobral na svoje miesto. Čiže do prvej lavice. Aj keď tam prakticky nesedel ale nemali sme žiaden zasadací poriadok takže si každý sadol, kde sa mu zachcelo. Jedine učiteľky mali s tým problém, pretože nevedeli kto kde sedí a vždy keď niekoho hľadali, sedel na inom mieste. „Takže? Čo si zistila?“ pýta sa ma Emma hneď ako usúdi, že Ben ju už nebude počuť.
