Druhá šanca

3. Spomienky

Sedela som sama v parku a čítala som knihu, rozmýšľala som aké by to bolo byť na niečom závislá. Vtedy som sa otočila, pretože som cítila, že sa na mňa niekto pozerá. Zazrela som ho ako na mňa pozerá. Hanblivo s jemným úsmevom som sa otočila. Potom som zacítila dych za sebou. Pomaly som sa otočila a on stál priamo za mnou. Milovala som ho odkedy som nastúpila na strednú. Vždy keď som sa mu pozrela do jeho orieškovo hnedých očí cítila som, že moja duša sa trasie. Jeho tmavohnedé vlasy boli vždy strapaté a krátka ofinka mu padala do tých nádherných očí. Bože ako som len milovala tie jeho oči. Vtedy som v nich videla celý vesmír. Videla som v nich našu spoločnú budúcnosť s tromi deťmi, ktorým sme vymýšľali mená. Keď mi povedal, že ma veľmi chce zobrať večer vonku, bola som v nemom úžase. Mala som trochu obavy ale nevedela som opísať ten pocit. Nešla som sa z neho zblázniť ale zároveň išla... Mala som ho neskutočne rada a vlastne som ho ani nepoznala... Bol mi veľmi blízky ale zároveň taký vzdialený... Mala som pocit, že ho poznám od nepamäti a rozprávali sme sa spolu iba jediný raz... Povedal mi, že sa stretneme pri jazierku v parku. O polnoci. Nevedela som, či sa mi podarí odísť z domu ale vedela som, že to urobím za každú cenu. Pre tie očká by som urobila všetko na svete. O pol dvanástej som sa vybrala z domu. Mala som síce len tričko ale bola som už na ceste a vedela som, že keby som vrátila naspäť, zobudila by som rodičov a nestihla by som tam do polnoci prísť. A tak  som pokračovala ďalej, aby som stihla stretnutie s tým nádherným chlapcom.  Po 20 minútach som už bola na dohodnutom mieste. Bolo to tam nádherné. Hviezdna obloha sa odrážala v jazere a vyzeralo to, akoby niekto zniesol všetky hviezdy na zem. Pamätala som si na slová, ktoré mi povedal: „Vidíš ako Mesiac osvetľuje všetky hviezdy? Nebyť jeho, obloha by bola tmavá. Si ako ten Mesiac. Nebyť teba, moja budúcnosť by bola temná a bezvýznamná. A vidíš ako sa odrážajú v jazere? Zároveň si ako to jazero. Keď sa pozriem do tvojich očí, odráža sa mi v nich naša spoločná budúcnosť.” Pri týchto slovách som stratila dych. Ako mohol povedať niečo tak neuveriteľne krásne? Bol pre mňa splneným snom. Všetky túžby som nachádzala v ňom. Bez neho som si nedokázala život predstaviť. Zachvela som sa od zimy a on mi dal svoju mikinu. Potom ma za ruku odprevadil domov.