Chúďa moje, nemôže ani kričať. Hneď ako sa vrátim zo stresu naspäť do reality, okamžite sa rozbehnem k nim. Vidím len to ako ju škrtí a ona sa nemôže nadýchnuť. Nenápadne sa priblížim odzadu s vreckovým nožíkom v ruke a s nápadom, že by som ho mohla bodnúť do nohy a možno by ho to nachvíľu zrazilo na nohy a ona by mohla ujsť. Ani som nerozmýšľala nad tým, čo sa chystám spraviť. Nazvem ho temnota, pretože bol černoch, oblečený celý v čiernom. Temnota pomaly ale isto zabíjala moju najlepšiu kamarátku, takže som nemala čas rozmýšľať nad inými plánmi. „Daj jej pokoj!“ skričala som a zapichla som mu nôž do nohy. On ju okamžite pustil ale na moje veľké prekvapenie sa otočil a zdrapil mňa. Od strachu som sa rozklepala. Pozrela som sa najprv vydeseným pohľadom na neho. Jeho oči boli hlboké a také tmavé, že som sa v nich stratila. Potom na Emmu. Videla som len to, že v jej očiach bolo vidno strach. Čakala som, že mi pomôže ale ona len pomaly cúvala a pozerala stále na temnotu, či ju nesleduje. Keď bola dostatočne ďaleko na to, aby ju temnota nemohla dobehnúť, rozbehla sa ozlomkrky preč. Bola som šokovaná. Ja tu kľudne môžem zomrieť. Po tom, čo spravila sa jej už nikdy nedokážem pozrieť do očí. Myslela som si, že sa mi zrútil celý svet. Už som ani nevnímala, že ma temnota pomaly zabíja. Cítila som tlak na krku začali mi slziť oči a potom som v ústach začala cítiť niečo veľmi kyslé. Potom ako keby mi niekto škrtol zápalku niekde uprostred hrudníka. A ten oheň rastie a napĺňa mi pľúca, hrdlo a stúpa až hore do očí. A nakoniec sa ten oheň premení na ľad akoby mi niekto zapichoval ihly do prstov na rukách aj nohách. Vidím hviezdičky a pomaly sa mi zatmieva pred očami. Posledné, čo som zacítila bola zima. Potom si už na nič nespomínam.
