Druhá šanca

7. Normálny život

„Môže mi niekto vysvetliť, čo sa tu deje?“ spýtam sa. V triede ostalo ticho. „Aha, takže nikto mi nič nepovie hej?“ opýtam sa s urazeným tónom hlasu. „Naozaj ste s Benom znovu spolu?“ ozve sa spolužiačka, ktorú nemám veľmi rada. „Áno, sme,“ povie Ben skôr ako sa stihnem dostať k slovu. „To bol dôvod, prečo ste sa na mňa pozerali akoby som niekoho zabila?“ spýtam sa znovu ale už potichšie ako na začiatku. „Vy nie ste normálni,“ zasmejem sa a začnem sa pripravovať na ďalšiu hodinu. Celý deň v škole som preležala na lavici. Bola som neskutočne unavená. V noci som sa asi 5x zobudila a bolela ma hlava. „Konečne posledná hodina,“ skonštatujem, keď zazvoní. Do triedy vojde naša triedna profesorka a oznámi nám: „Z technických príčin sa nám zrušila posledná hodina, takže môžete ísť domov,“ „Ďakujeme, pani profesorka,“ povieme zborovo a konečne vypadneme z triedy.

Zrazu ma niekto poklopká po pleci: „Ideš dnes k nám? Už sme sa dlho nevideli.“ Otočím sa a zbadám Emmu. „Jasné, len musíš so mnou ísť k nám domov a povedať mojej mame. Ona mi totižto neverí. Myslí si, že pôjdem znovu za Benom. Keď ja neviem či bez neho vydržím.“ „Hej, Natalie, kľud zlatko dobre?“ povie a zatrasie so mnou. Asi si myslí, že mi to pomôže ukľudniť sa, ale je to zbytočné. „Dobre, dobre už som kľudná,“ vravím jej, aby mi už dala pokoj aj keď viem, že ešte dlho kľudná nebudem. „Takže ideme ku vám domov áno?“ spýta sa ma pre istotu. „Áno ideme k nám.“ „Tak sa ponáhľajme aby sme boli čo najrýchlejšie u nás, lebo mám niečo čo ti chcem ukázať.“ „Dobre už toľko nekecaj,“ zastavím ju, lebo v poslednej dobe je veľmi ukecaná. „Prepáč ale dlho sme sa nevideli, mám ti veľa čo rozprávať,“ povie vysmiata a volá mame, že prídem k nim na návštevu. „Mojej mame musíme povedať niečo, čo ju presvedčí aby ma k vám pustila. Už mi neverí. Po tom, čo som včera urobila sa na mňa nahnevala a chcela sa so mnou rozprávať. Ale našťastie ráno ešte spala keď som odchádzala do školy.“ Zase mám dlhý monológ a ona ma len s pochopením počúva a prikyvuje. Ani neviem či ma počúva. Stáva sa jej to často, že len prikyvuje a vôbec ma nevníma. „Haló? Počúvaš čo ti hovorím?“ overujem si to, pri nej človek fakt nikdy nevie. „Áno počúvam ťa čo mi rozprávaš. Si veľmi podráždená. Máš na mňa nervy. Odkedy si prišla naspäť do školy, čiže od rána,“ povie mi trochu smutným hlasom, „stále do mňa len kričíš.“ Uvedomím si, že som k nej prehnane hnusná. Najprv sa na ňu pozriem takým smutným pohľadom. „Prepáč mi to zlatko ale som strašne rozrušená. Ešte aj tí úžasní spolužiaci mi pokazili náladu,“ poviem už so smutným tónom hlasu. Chúďa dievča, určite sa na mňa tešila a ja som hneď prvý deň na ňu taká odporná. Je mi do plaču. V poslednej dobe som veľmi citlivá. Stále by som len plakala. Objímem ju a nechcem ju pustiť. Tým, že je taká maličká, má výhodu a vyšmykne sa z môjho zovretia. „A pozrime sa, zrazu aká si ku mne milá,“ povie ironicky a usmeje sa. Som rada, že konečne môžem byť zase s ňou. Najmilšie dievča aké som za celý môj život stretla.

Prídeme k nám domov a mama si hneď všimla, že nie som sama. „Ahojte. Teba som už dlho nevidela. Ako sa máš?“ opýta sa mama Emmy , ktorá je dcérou jej terajšej najlepšej kamarátky a kolegyne. Možno práve preto sme aj my dve boli najlepšie kamarátky. Keď mama chodievala s jej mamou na kávu alebo niekde von, vždy nás zobrali so sebou. A tak sme sa skamarátili. V podstate mi bola ako druhá sestra. Moja sestra totiž práve pracuje v zahraničí a domov príde len cez víkendy. Ale nemôžem sa sťažovať, pretože moja sestra je tá najlepšia na svete. Vlastne sa len potvrdilo, že čím je ďalej tým viac mi chýba. Neviem si predstaviť, že sa presťahuje preč a ja budem bývať s rodičmi sama. Aj keď by som sa mohla odsťahovať za necelý rok. Mám 17 ale rodičia sa ku mne správajú akoby som mala 7. „Tak čo Natalie ideme?“ opýta sa ma zrazu, čím ma vytrhne z premýšľania. „Ehm... no môžeme,“ poviem potichu a ďalej rozmýšľam.

Celú cestu som bola ticho. Premýšľala som o Benovi. Ten chlapec mi veľmi pomotal hlavu. Keď sme sa ešte nepoznali, vždy som sa na neho pozerala takým výrazom, že: „Ach keby sme boli spolu.“ Najprv bol nesmelý ale neskôr už bol viac rozbláznený a možno práve to bolo to, čo ma na ňom najviac priťahovalo. On bol blázon (v dobrom slova zmysle) a ja som bola taká tichá. Boli sme ako Jing a Jang, protiklady, ktoré sa najviac priťahovali. Keď sme sa prvýkrát videli, stretli sa nám pohľady. Teda, on mi to potvrdil. Neviem či je to pravda ale verím tomu, pretože si stále pamätám na ten jeho pohľad. Pamätám sa ako sme sa stretli.