„Prečo?“ opýtal sa Ben zarazene. „Moja sestra dnes prišla zo zahraničia skôr. A ja som na to zabudla.“ „No dobre, tak sa vidíme zajtra v škole,“ povie s úsmevom a postaví sa zo zeme. „Dobre, majte sa zatiaľ.“ Prejdem cez chodbu a chystám sa domov, no jeho mama ma zastaví medzi dverami. „Natalie, počkaj na chvíľku. Chcela som sa ti poďakovať. Odkedy si sem začala znovu chodiť, Ben má opäť dobrú náladu.“ „ Nie je za čo. Ja som rada, že sem môžem znovu chodiť,“ poviem a usmejem sa. Zatvorím za sebou dvere a ponáhľam sa domov. Po ceste chcem volať s Emmou a porozprávať jej čo sa prihodilo, no spomeniem si čo sa stalo. Keď prechádzam okolo je domu napadne ma , že sa za ňou zastavím.
Idem k dverám a zazvoním. Otvorí mi a hneď sa na mňa vrhne. „Ach Natalie, čo sa stalo? Si v poriadku? Mala som strach, že sa ti stalo niečo oveľa horšie,“ rozpráva so slzami v očiach a stíska ma tak silo, že sa nemôžem ani nadýchnuť. Rozplačem sa s ňou a opätujem jej naspäť silné objatie. „Prepáč, že som si to o tebe vôbec myslela. Skoro som ťa stratila. A neviem čo by som bez teba robila,“ snažím sa rozprávať cez slzy. „Strašne mi to chýbalo. Nechcem ísť ani domov,“ pokračujem, no ona mi dá ruku na ústa a objíme ma ešte silnejšie. Preto ju tak strašne ľúbim. Nie nemám ju rada, je mojou najlepšou priateľkou a je so mnou aj keď vie aká som a dlhé roky to so mnou ťahá, pozná moje zlé vlastnosti, všetky moje problémy a aj napriek tomu tu stále pre mňa je, takže nemám ju rada ale ľúbim ju. Ako vlastnú sestru. Beriem ju ako svoju druhú staršiu sestru, ktorá sa o mňa stará vždy, keď tu tá moja pre mňa nemôže byť. „Zlato,“ prehovorím, „vrátim sa za tebou, len musím ísť domov niečo vybaviť.“ Cítim na svojom pleci ako prikývne hlavou a pomaly sa odtiahne. Vidím jej preplakané oči a znovu sa ma zmocní pocit, že som spravila niečo veľmi zlé. Vrátim sa za ňou hneď ako to bude možné, len musím byť chvíľku s Hannah. „Ostaneš u mňa do zajtra? Prosím. Nemôžem byť sama a potrebujem ťa.“ „Samozrejme zlatko, dokedy to budeš potrebovať.“ „Ďakujem, že ťa mám,“ povie mi, usmeje sa a ukáže mi aby som už išla domov. Zahrialo ma pri srdci. Rozlúčime sa a idem domov.
„Ahojte,“ poviem keď otvorím dvere a vyzúvam sa. Medzi dverami, ktoré oddeľujú chodbu od obývačky sa objaví Hannah. Keď ju vidím po takej dlhej dobe mám pocit, že som aj zabudla ako vyzerá. Je pravda, že pravidelne jedenkrát denne volávame, no rozprávať sa s ňou takto je oveľa lepšie. Smola, že musím odísť. Zajtra budem celý deň doma. Teda ak už bude Emme lepšie. „Ahoj Hannah,“ poviem a hodím sa jej do náručia, s ktorým ma vítala. „Ahoj Natalie,“ s nehou ma hladká po vlasoch. Taká úžasná sestra. Prečo musí byť odo mňa tak ďaleko? Prečo sú vždy ľudia, na ktorých nám najviac záleží od nás tak ďaleko? „Prepáč mi,“ začnem, „ale dnes tu nebudem môcť byť. Stalo sa niečo vážne a ja musím ísť za Emmou. Je na tom zle tak som povedala, že prídem. Iba na jednu noc. Nehnevaj sa.“ „To je v pohode,“ usmeje sa. Idem sa zbaliť a pozdravím všetkých, ktorí sedia u nás v obývačke. Vyjdem von z dverí keď zrazu...
