Ráno som sa zobudila na to, že mi zvonil budík. „Bože ten prekliaty budík. Práve keď sa mi sníval taký nádherný sen." Chcela by som aby to bola skutočnosť. Vzala som si všetky veci a vyšla som z domu. Počkať ja som si myslela, že sa mi to iba snívalo. Ale Ben naozaj čakal pred domom. „Ahoj Ben," pozdravím sa mu a zakývam. Ideme spolu do školy.
V škole konečne vidím moju najlepšiu kamarátku Emmu. Je maličká a strašne zlatá. Má najkrajšiu kombináciu vlasov a očí, aká existuje. Je totižto modrooká blondínka. „No ahoj, tak si mi chýbala," povie a vrhne sa na mňa. „Ahoj aj ty mne," a objatie jej opätujem. To mi tak strašne chýbalo. Boli sme najlepšie kamarátky už dosť dlho. Zrazu ma ale zarazí jej otázkou. „Vraj ste s Benom znova spolu." „Kto všetko to vie?" opýtam sa jej. „Neviem možno už celá škola," povie a usmeje sa na mňa. „Takže je to pravda Natalie? Naozaj ste spolu? Ja som taká šťastná," rozžiaria sa jej tie modré oči a znovu ma objíme. Asi mi chýbala najviac z celej školy, možno viac ako Ben. Vždy mi pomohla, keď som to potrebovala a tak isto som tu pre ňu bola aj ja. Boli sme najlepšie kamarátky asi odjakživa. Poznali sme sa už od základnej a na strednú sme išli spolu. Nevedeli sme si predstaviť, že by sme išli každá na inú školu. Boli sme nerozlučná dvojka. „Áno sme spolu ale prosím, nehovor to nikde, lebo moja mama je zásadne proti tomu." „Jasné, neboj sa môžeš sa na mňa spoľahnúť. A poď už lebo zmeškáme prvú hodinu." „Čo máme ako prvé?" ja si to totižto už nepamätám a preto som si zobrala hádam všetky predmety. „Predsa psychológiu," pozrie na mňa pohľadom typu, ty sklerotička. „Jáj jasné no poďme lebo naozaj prídeme neskoro," vravím jej a ťahám ju za ruku na hodinu. „No poďme teda," povie pohotovo a chytí ma okolo pliec a spolu ideme na hodinu.
V triede sa na mňa všetci pozerajú akoby som prišla z väzenia. Tie pohľady ma fakt dosť rozrušili ale to ich prejde, takto sa pozerali vždy keď niekto po dlhšom čase prišiel do školy. Sadla som si a začala som si vyťahovať veci na hodinu. Keď v tom prišiel aj Ben a sadol si vedľa mňa. Neviem ani kde sa vyparil keď sme prišli do školy. Keď ho uvidela Emma, len sa pousmiala a sadla si inde. Určite to pochopí. Do triedy vošla učiteľka. „Tak kto dnes chýba?" opýtala sa slečna Blacková, naša školská psychologička ktorá zároveň aj učila psychológiu, keď si sadla za katedru. Pohľadom prešla po triede a keď ma zbadala vraví: „Slečna Markeyová, vy ste už tu?" „Áno pani profesorka," poviem potichu. „Tak vitaj späť už si nám tu chýbala," povie profesorka Blacková a pokračuje, „dúfam, že máš dobraté všetko, čo si vymeškala. Dám ti z toho neskôr napísať test." „Samozrejme mám," poviem znovu potichu. „Dobre teda, po hodine sa dohodneme na termíne." Iba som sa usmiala a prikývla som. Bola ku mne vždy milá. Asi preto, že som k nej často chodila keď som mala problémy. Väčšinou deti na stredných školách ku školským psychológom nechodia. Na základnej škole by som k školskej psychologičke ani nevkročila ale profesorka alebo teda pani psychologička Blacková bola iná. Nedávala vám prihlúple rady do života a ani nedávala nejakú kázeň. Jednoducho vás vypočula a mohli ste sa spoľahnúť, že to ostane len a len medzi vami. Celú hodinu som preležala s hlavou na lavici a zasnene som premýšľala o tom, ako to teraz so mnou a Benom bude. Možno predsa len budeme mať tri deti. Myslím, že s ním by som mala pekný život. Teda ak nám to vydrží, nechcem sa znovu príliš namotať. Konečne zazvonilo. Profesorka odišla a všetky pohľady boli na mne. Rozhodla som sa, že zakročím.
