SERAPHINA-Dieťa sibilskej knihy

KAPITOLA 1.: Čo mi nepovedali

"Crrrrrn" vyzváňal budík v tvare kocky, oblepený rôznymi nálepkami.

Spod periny vyšla, jemne opálená ruka s dlhými nechtami, buchla po budíku a vrátila sa späť pod teplú perinu. Drevené dvere sa rozleteli. Do izby vtrhla, asi meter sedemdesiat vysoká žena s dlhými tmavými vlasmi. Mala na sebe kvetinovú košeľu a tmavomodré nohavice.

- SERA!!! Vstávaj! Znova prídeš neskoro do školy, raňajky sú na stole.

- Keby si toľko nekričala?! 

Prebehlo hlavou bielovlasému dievčaťu pod perinou.

- Veď už idem! 

Zadudrala a odkopla zo seba perinu.

- Každé ráno z toho robíš veľké haló, a každé ráno prídem do školy o 15 minút skôr. Mala by si sa prestať toľko stresovať mama.

Povedalo dievča a pretrelo si oči. Prehrabla si svoje biele vlasy a zhlboka sa nadýchla.

- Zasa ďalší deň.

Povedala, vstala z postele, a ešte celkom neprebudená, nabrala smer kúpeľna. Pozrela sa do veľkého zrkadla:

- Vyzeráš strašne ako vždy 

Zalichotila sama sebe a vliezla do sprchy.

- Znovu ten istý sen? 

Pýtala sa nevedno koho. Už to bol týždeň odkedy sa jej zdal prvý krát. Vždy to začalo rovnako: Počula ten krásny hlas, ktorý ju volal menom. Znovu a znovu ju volal, videla len belasé nebo a pozlátené biele pierka. Cítila vôňu fialiek ktorú prinášal vietor z neďalekého kopca. Bežala oproti mužovi stojacemu na kopci. Mal na sebe biele rúcho, hnedé vlasy mu siahali po ramená. Mal krásnu tvár no na tú si nespomínala. Z jeho tváre si pamätala len jeho žiarivo modré oči. Natiahol k nej ruku a niečo jej chcel povedať a... a... a budík. Vždy sa zobudila v momente keď jej chcel niečo povedať. 

Vyšla zo sprchy. Sledovala ako jej po tele stekajú kvapky vody. Voňala po ružiach. Osušila sa a vrátila sa späť do svojej izby. Pozrela sa na budík.

- No samozrejme, že mám kopu času.

Podišla ku skrini a  vytiahla z nej pásikavý rolák a rifle. Schmatla svoj batoh a kráčala do kuchyne. Tam ju už za stolom čakala mama. Po celom byte sa niesla vôňa čerstvých hrianok s cesnakom kávy a citrónového čaju. Sera sa posadila za stôl a hrala sa s lyžičkou vo svojom čaji. Krúžila ňou zo strany na stranu a vytvárala citrónový vír. Premýšľala nad tým čo sa jej takmer každú noc sníva. Je to naozaj zvláštny sen. Jej matka na ňu nechápavo hľadela. Uchlipla si zo svojej kávy a spýtala sa svojej duchom neprítomnej dcéry:

- Prečo sa takto tváriš? Stalo sa niečo? 

Sera sa mame priznala, že sa jej už dlhší čas sníva dokola o zlatých pierkach, fialkovej vôni a mužovi na kopci. Keď o tom hovorila, jej mama nebola vôbec prekvapená. Len sedela zo založenými rukami a prikyvovala.

- Tebe to vôbec nepríde zvláštne?! 

Pýtala sa jej s udiveným výrazom Sera. Jej matka zopela ruky a pozrela sa na svoju dcéru.

- Pamätáš sa ako som ti vravela, že tvoj otec mi bol kompasom? 

Sera sa nechápavo pozerala na svoju matku.

- Áno spomínam si, že si mi to vravela, keď som bola malá a bála som sa. Vravela si, že ocko bol tvojim strážnym anjelom alebo niečo také... Mami?

Žena v kvetovanej košeli nevydala ani hlások. Sera začala mať obavy, až nakoniec jej mama začala hovoriť:

- Nie niečo také, on bol ozaj mojim strážnym anjelom.