SERAPHINA-Dieťa sibilskej knihy

KAPITOLA 15.: Proroctvo prekliateho anjela

Seraphina sa dívala ako sa zabuchli obrovské dvere a v miestnosti zostalo prenikavé ticho. Ako len v posledné dni nenávidela ticho... Zo svojich červených očí si zotrela posledné slzy a pozrela sa na svoj odraz v dlážke. Mramor bol tak nádherne čistý a lesklý, ako povrch práve zmrznutého jazera. Mala oči červené ako prvotriedny feťák a vlasy strapaté ala vrabčie hniezdo. Hlava ju bolela od toľkého plaču a kriku.

Stále dúfala, že sa jej to všetko iba zdá a každú chvíľku sa prebudí z tejto nočnej mory. No sama dobre vedela, že to sen nieje... Je to tvrdá realita ktorej sa musela postaviť čelom a už necúvnuť ani o krok inak to veľmi zle dopadne. Posledný krát sa poobzerala po výcvikovej hale, to je čistá dokonalosť nezničiteľný svätený železo-mramor.

„To nieje naša ošumtelá telocvičňa... Keby to videl profesor Bextriem tak by ho odtiaľto v živote nedostali... Hahaha..."

Zaspomínala si na svojho telocvikára Sera a jemne sa pousmiala, podoprela sa a vyšvihla sa na rovné nohy.

-Tak dobre už som sa ľutovala dosť, teraz musím nájsť svoju izbu...

Pomaly sa blížila k bráne a v momente keď ju chcela otvoriť vletel dnu Henry. Rozrazil bránu pričom Seraphina neudržala balanc a padla rovno na zadok. Preplašený Henry sa pozrel na Seru, ktorá na neho vyjavene pozerala a hladila si ubolený zadok.

-Želáš si?

Ozvala sa napokon Sera pretože Henry sa nejako nemal k slovu. Po chvíľke trápneho ticha, ktoré nastalo pokrútil hlavou, podišiel k Seraphine a pomohol jej postaviť sa na nohy. Dnes bola na kolenách viac krát než by si priala. Oprášila sa a trochu sarkasticky povedala:

-Ďakujem.

-Hľadal som ťa pretože ti potrebujem niečo dôležité povedať...

-Nech je to hocičo tak to nestojí za môj boľavý zadok. Inak Au...

Sťažovala sa a nevrlo mrnčala. Henry sa na ňu díval a v duchu sa smial, bola presným odrazom svojich rodičov. Má chovanie svojej matky hoci vyzerá ako jej otec, je to rebel ako jej mama. To nemohol nikto poprieť.

-Poď prosím ťa so mnou Seraphina a vezmi si aj mikinu asi ti tam bude zima...

Až teraz si Sera uvedomila že má na sebe Henry celkom hrubý tmavohnedý kabát. Henry nečakal na odpoveď, vsunul si ruky do vreciek kabátu a otočil sa na päte. Seraphina schmatla svoju mikinu a hnala sa za Henrym chodbami pobočky. Bol vcelku dosť rýchli, bol takmer na konci asi 70 metrov dlhej chodby keď ho dobehla.

-O čo ide, že to nepočká dozajtra?

Opýtala sa podozrievavo Seraphina, natiahla na seba svoju mikinu a rozpustila si strapaté vlasy. Henry sa pousmial a otvoril dvere pred sebou. Vyšiel do zasneženej krajiny a užíval si ako na neho dopadajú snehové vločky. Pripomínalo mu to minulé časy, díval sa na už nočnú oblohu, kde tu bolo vidno hviezdu pomedzi snehové oblaky.

Rozpažil ruky a zhlboka sa nadýchol chladného, kanadského vzduchu. Potom pomaly vydýchol a ponúkol Sere svoju dlaň. Mal ju mužnú, pevnú a zjavne si už toho dosť prežila, Sera to nevidela len na Henryho dlaniach ale aj v jeho ustarostených očiach. Boli atramentovo modré v živote takú farbu očí nevidela, aj Nina mala nezvyčajné, krásne oči...Asi všetci anjeli mali výnimočné oči. Chytila sa ho a on ju vtiahol pod zasneženú oblohu. Držala ho za pažu a pomaly sa prechádzali pláňou na ktorej stála pobočka.

-Seraphina, je tu niečo o čom by si mala vedieť musíš mi však zaručiť že sa to nedostane do nesprávnych uší chápeš? Mimo nás Hybridov o tom nesmie nik vedieť...

-Čo sa deje? Desíš ma Henry...

-Len počúvaj a nepovedz to prosím civilovi nemuselo by to dopadnúť najlepšie. Anjeli a hybridy sú dlhoveké bytosti. Niektorý z nás sú tu celé desaťročia, niektorý storočia a sú tu aj taký z nás, ktorý už žijú tisícročia. Ja patrím k jedným z najstarších nášho druhu, je nás celkom hojne najmä v Európe. V Amerike som zostal len ja a pár ďalších.

Seraphina ho počúvala so zatajeným dychom.

-No príbeh mňa a tvojho otca a teraz už aj teba siaha omnoho ďalej. V Anglicku za vlády môjho priateľa Artuša. Som jeden z okrídlených, ktorý boli zoslaný na zem pomôcť nájsť svätý grál, ako ho nazývate v legendách, po boku Artuša tvojho otca a ďalších našich druhov. Medzi nich patrili aj Merlin, Morgana a ďalší naši druhovia. Niekoľko rokov sme spolu putovali a hľadali svätý grál. Po nekonečnom putovaní sme došli na koniec našej púte... Našli sme čo sme hľadali...

Henryho zaliala vlna spomienok na jeho bratov a sestry, pred očami znova videl ich tváre. Pamätal si každú jednu z nich. Sera sa dívala na Henryho, videla ako ho ťažia spomienky na ten deň, na ten čas jeho života. Videla ako veľmi túžil tie dni zmeniť... Pevnejšie ho chytila a zastavili. Pozrela sa na neho a spýtala sa:

-Čo sa vtedy stalo Henry?

-Grál sme našli na mieste ktoré sa nazýva Eden...

-V Rajskej záhrade?!

Neskrývala údiv Seraphina. Henry podvihol obočie a pousmial sa.

-Presne tak, našli sme ho v strede jazera, vznášal sa nad ním a žiaril jemnou modrastou žiarou. Bol vo forme široko-hrdlého, strieborného kalichu. Morgana poň šla avšak bolo niečo o čom sme nevedeli. Kalich sa už dostal do rúk Mephistotelesovi, padlému anjelovi a pravej ruke Lucifera. Ten naň použil moc temnej strany, preklial kalich. V momente keď sa Morgana dotkla kalichu stala sa z nej bytosť temna. Zabila polovicu z našej výpravy. Artuš, ja, tvoj otec a zvyšok ďalších z nás sme uzamkli Morganino temné vedomie, no pred tým než sa tak stalo stihla smrteľne zraniť Artuša. Kalich sme nechali tam kde sme ho našli a už nikdy sa tam nevrátili.

-Ale čo Morgana?

-Zošalela, úplne stratila to čím kedy bola...

Henry zosmutnel. Sere bolo jasné prečo... Morganu miloval, horšie ešte stále ju miluje...

-Čo ste s ňou spravili...

-Vzali sme ju spať na Camelot, uzavreli ju do posvätenej komnaty a rozpustili našu skupinu. No ešte predtým sme na Camelot zoslali mocnú bariéru proti temným silám a skryli ho pred zrakmi smrteľníkov. Všetci sa vrátili do nebies...

-Až na teba je tak?

-Si všímavé dievča vieš o tom?

-Vravia mi to občas...

-Áno, ja som zostal na zemi aby som sa postaral o to, že Morgane nik neublíži. Nemohol som ju opustiť bez nej nemám dôvod bojovať a žiť ďalej... Staral som sa o ňu celé tisícročia. Až prišiel deň kedy mi Morgana v jednom z jej vytriezvení vyjavila proroctvo.

„Príde, polovičné dieťa svetla, zlata, dieťa Seraphielovo, ktoré budú niesť zlaté krídla. Príde dieťa knihy sibilinej, tá ktorá uchopí grál a s ním aj ťažobu hriechov našich. Tá čo spasí naše nesmrteľné, ľudské smrteľné a padlé temné srdcia. Príde dievča čo svet spasí či zatratí... Ona je kľúč... Ona je spása... Ona je skaza... Ona je život... Ona je smrť..."