SERAPHINA-Dieťa sibilskej knihy

KAPITOLA 8.: Keď sa zrazia protipóly

Seraphina kládla nohu pred nohu a nasledovala Alucarda dlhou chodbou do výcvikovej miestnosti. Šla za ním asi pol metra. Mlčali. Ticho medzi nimi sa dalo takmer krájať. Dívala sa na jeho chrbát, na pevné ramená a vlasy, ktoré na ne padali, na obväzy, ktoré skrývali čerstvé rany... Sledovala jeho kožené topánky, postupne prešla až na jeho ucho na ktorom sa hompáľala náušnica osudu... Prečo musí byť nimi spojená práve s ním?

-Sakra!!! Prečo ja?!

Povedala si v duchu a pozrela sa na strop. Bola na ňom krásna klenba s výjavmi tak ako na dverách do študovne v ktorej sa stretla so svojim tímom. Po nekonečnom, tichom, kráčaní chodbami pobočky sa Alucardove nohy zastavili pred železnou konštrukciou dverí. Prežehnal sa a vystrel ruku, zatvoril oči a niečo zašepkal.

Sera pocítila jemný závan chladu, zazrela ako na chvíľu Alucardovi zaviali vlasy. Na jeho krku videla niečo čierne. Mal tetovanie. Nevidela ho, muselo sa skrývať pod jeho oblečením. Dvere sa otvorili a ju obklopilo jasné svetlo, jasnejšie na aké kedy bola zvyknutá. Intuitívne si dala dlaň pred oči a odstúpila krok dozadu. Alucard pootočil hlavou a pozrel na oslepenú Seru, uškrnul sa a vložil dlane do vreciek. Potom sa otočil celým telom k nej a postavil sa tak aby jej do očí nesvietilo prenikavé svetlo, ktoré sa pomaly stlmovalo. Videla jeho kamenný výraz, no cítila z neho čosi príjemne hrejivé. Nechápala samú seba, Alucard podišiel k nej a pozrel jej do očí. Sera si už pripravovala vety, ktorými by ho poslala do čerta ak by povedal niečo čo ju vytočí. Čakala na to. Len jednu jedinú blbú poznámku, len jednu malinkú.

Jeho pohľad jej pripadal chladnejší ako všetok ľad a sneh v celom okolí. Žiadna emócia... Žiadna ľútosť... Len chlad jeho azúrových očí.

-Ešte dlho tu budeš postávať?

Spýtal sa jej a kútiky jeho úst sa mierne zachveli, akoby sa chcel usmiať ale potlačil to. Seraphina to spozorovala, snáď to nebol záškodnícky úškrn na aký to typovala. Chcela veriť, že to nebude práve ten ktorý ju donúti zasa sa s ním pohádať.

-A ty sa na mňa ešte dlho budeš dívať ako na prízrak?

Povedala nakoniec po chvíli a drgla doňho lakťom keď kráčala k železným dverám, ktoré neboli len dverami do výcvikovej miestnosti, ale aj bránou k novej Seraphine... K jej podstate, pôvodu, histórii jej druhu... K všetkému čo malo byť skryté pred zrakmi obyčajných smrteľníkov. Chcela vedieť všetko o svojich predkoch a druhu. Plus sa chcela čo najrýchlejšie zbaviť tých náušníc a bonusu k nim priradenému, Alucarda. Vedela aj to, že sa s ňou maznať nebude, ani ona by mu to na jeho mieste nedarovala...

Alucard, sa len v duchu zasmial, pozrel sa do zeme a potom na bielovlasé dievča, nervózne kráčajúce v ústrety svojmu osudu. Prstami si prehrabol svoje havranie vlasy od korienkov po končeky a rozhodným krokom ju nasledoval.

-Veď počkaj ty mrška, ešte nevieš čo ťa čaká.

Zašepkal sám pre seba, a smejúcimi sa očami sa pozrel na Seraphinu, ktorá naňho kývala a sťažovala sa, že je pomalý. Pridal do kroku a zastal pred ňou.

-Henry si mal rozmyslieť, komu ťa dá na starosť.

Pomyslel si a plesol ju po chrbte. Sera zasyčala a pozrela sa naňho svojím „Oholím ti tie dokonalé vlasy." pohľadom, potom vstúpila do obrovskej bielym železom obklopenej miestnosti.

-Hej Al, prečo sú tie steny zo železa?

Opýtala sa keď sa rozhliadala.

-Svätený železo-mramor...To je na to aby nikto nepočul ako ťa zničím...

Zasmial sa a otočil sa od otupeného meča, ktorý práve dvíhal z držiaka na stene napravo od vchodu. Podišiel k dverám a zabuchol ich jednou rukou s veľkým zadunením. Obzrel sa za seba na Seraphinu, videla ako mu trocha stmavli oči, azúrové more za búrky.

-A nespomínam si, že by som ti dovolil ma volať Al...

Seraphina na sucho preglgla a odstúpila o dva kroky dozadu. Potom si spomenula. Usmiala sa, rukami sa chytila v bokoch a pomaly sa k nemu priblížila. Pozrela sa mu do tých nechutne dokonalých očí a zašepkala priamo pred jeho tvárou:

-Tieto srandy ti nedovolia ublížiť mi bez toho aby si neublížil aj sám sebe.

Odtiahla sa a už normálnym tónom povedala:

-Prestaň sa mi tu vyhrážať, radšej ma vycvič, nech to máme čo najrýchlejšie za sebou. Nechcem byť v tvojej prítomnosti ani o minútu navyše, aspoň nie sama.

-Prečo zlatíčko? Bojíš sa?

Spýtal sa Alucard pobavene, meč si položil na plece a oprel sa chrbtom o dvere. Seraphina sa otočila a zo stojanu vzala meč podobný katane.

-Áno bojím...

Povedala po chvíľke odmlku a poťažkala meč, otočila mierne hlavou smerom k dverám a pokračovala v načatej vete:

-...že ma nakazíš svojim kreténizmom.